Strážny rytier

17. kapitola

Vôbec som sa nečudovala, že sa tak rozhodli zo dňa na deň. Robili to tak neustále, a preto ma to vôbec neprekvapovalo. To, čo ma však zakaždým šokuje je fakt, že majú všetci v ten istý deň záhadným spôsobom voľno. Akoby zabudli na to, že majú všetci prácu a prijali pozvanie. Niekedy je to až neskutočné.

Sedela som na tribúne s podopretou bradou a sledovala tridsať mužov, ktorí sa v dresoch zhromažďovali na starom ihrisku a pripravovali sa na hru. Bola som rada, že aj keď už všetci mali svoje rodiny a vlastnú prácu, stále si našli čas na hranie ich obľúbeného športu.

„Ale, čo tu robí Williamsová?" ozvalo sa za mnou a ja som sa obrátila. Usmiala som sa na Kylea a Micky, ktorí si ku mne sadli. Micky ma objala a držala so smiechom v náručí. „Nevedela som, že prídeš."

„Áno, prišla som vo štvrtok," usmiala som sa na ňu. „A čo tu robíte vy dvaja? Myslela som, že ste v DC."

„To aj sme, ale naša firma išla do Indie a keďže sme tam noví, nemohli sme ísť tiež," odpovedala mi a ja som nadvihla obočie.

„Aby sme tam niečo nevyviedli, poslali nás na platené voľno," zasmial sa Kyle. „A kam inam ísť, ak nie domov?"

„Nemohli sme si predsa nechať ujsť takýto zápas," žmurkla na mňa Micky a ja som sa pozrela na hráčov.

„Váš otec ako vidím hrá tiež," usmiala som sa. „Je už na tom dobre?"

„Dá sa to zvládnuť," povedal Kyle. „A aj keby nebol, nezastavíš ho," usmial sa a ja som prikývla. Bolo to už s ním proste tak.

Kyle a Micky chodili s nami do triedy a spolu so Sofiou sme boli dobrí priatelia. Síce neboli z nášho mesta, ale z najbližšieho, vždy sme si našli čas, ktorý sme trávili spolu. Väčšinou sme sa však stretávali na futbalových zápasoch, kde hrali naši otcovia. Obaja sa dobre poznali, a preto sme ich chodili povzbudzovať.

Keď sa už hra začala, všetci začali povzbudzovať svoj vybraný tím. Dokonca sa pred začiatkom zápasu uzatvárali stávky. Ja sama som stavila na otcove víťazstvo, pretože som si chcela privyrobiť. Aj keď som dala iba pár desiatok.

„Pre futbal je veľká škoda, že tvoj otec už nehrá," ozval sa počas zápasu Kyle a ja som sa na neho pozrela. „Ako chlapec som ho pozoroval a obdivoval. Škoda, že prestal," povedal a ja som a s úsmevom odvrátila.

„Bolo to jeho rozhodnutie."

„Si si istá, že to nebolo kvôli zraneniu? Pre všetkých by to dávalo väčší zmysel ako to, že už nechcel proste hrať," povedala Micky a ja som sa usmiala.

„Úprimne, neviem čo bolo jeho pravým zámerom, no nebudem sa ho na to pýtať. Pokiaľ môže hrať takéto susedské zápasy, nezáleží na tom. A okrem toho, nikde nie je napísané, že sa k futbalu raz nevráti," žmurkla som na nich a ďalej sa sústredila na hru.

Vždy keď som bola doma a hrali takéto zápasy, vždy som videla na jeho tvári úsmev. Nech sa už rozhodol futbal nechať, vedela som, že ho hrá s nadšením. Preto som nikdy nezanevrela nad možnosťou, že sa k nemu vráti. Nikdy totiž nepovedal, že už hrať nebude.

Po dvoch hrách viedol tím môjho otca, čomu som sa tešila. Bol to naozaj zaujímavý zápas a veľa som sa aj nasmiala. Nebol to práve taký zápas, aký hrávajú tímu medzi sebou, pretože tam ide do popredia súperenie medzi sebou. Väčšinou sa hráči medzi sebou provokujú, len aby vyviedli súpera z miery. V tomto prípade to však tak nebolo.

Stále sa iba medzi sebou smiali, aj keď sa zrazili na zem a robili z toho skôr zábavu, ako zápas. Oni sa totiž prišli zabaviť a zahrať si a je im jedno, ktorí z tímov vyhrá. A presne to sa v takomto prípade žiada. Všetci sa tak odreagujú a na chvíľu zabudnúť na svoje každodenné povinnosti.