Strážny rytier

12. kapitola

Bolo to naozaj hrozné. Horší výlet som si naozaj nedokázala predstaviť. I keď to bola všetko moja vina. Keby som nedržala pusu hneď na začiatku, ako mi Theo radil, nemuselo to dopadnúť tak katastrofálne.

Jediné, čo som celý tréningový tábor robila, bolo varenie a upratovanie. Nieže by to bolo hrozné, no nič iné som ani robiť nemohla. Po tom, čo sa stalo hneď v prvý deň, kedy som si pohnevala všetkých členov tímu, som nemala prístup k ničomu, čo robili. Nemohla som sa pozerať, nemohla som s nimi robiť nič. A nemuseli ma ani vyhadzovať. Jediný pohľad do Theovej tváre a vedela som, že nie som vítaná. Po druhom dni som to už vzdala a radšej neprovokovala. Nechcela som si ich pohnevať ešte viac.

Po čase sa ich prístup ku mne zlepšil a už sa so mnou aj rozprávali alebo aj smiali, no vedela som, že to nie je také, ako predtým. Hnevalo ich čo som povedala a ja som to rešpektovala. Dokonca som sa za to aj kapitánovi ospravedlnila a videla, že sa niečo zmenilo. Už neboli takí odmeraní a vracali sme sa späť tam, kde sme aj boli. A ja som za to bola vďačná, pretože som nechcela, aby sa na mňa hnevali.

Do mesta sme sa vrátili okolo štvrtej a prišli do školy. Z celého tábora som bola veľmi vyčerpaná a nechcela som varenie vidieť dosť dlhú dobu. Varila som aj také jedlá, ktoré som nikdy predtým neskúšala a bola rada, že som ich neotrávila.

„Dobre, tréningový tábor sme zvládli, čo som veľmi rád," povedal tréner, keď sme si dali krátku poradu v telocvični. Ja som stála pri dverách a len pozerala. Aj tak som nemala dovolené nič povedať. „Som rád, že ste sa precvičili, zahrali ste si aj zápasy a môžem povedať, že ste na turnaj pripravení. Zajtra si dáte oddych, takže tu nikoho nechcem vidieť. Štvrtok ráno sa tu stretneme a spolu pôjdeme do Atlanty, kde sa turnaj bude konať. Nora," povedal a obrátil sa ku mne. „Dresy sú pripravené?"

„Áno, už aj zabalené," povedala som a on prikývol.

„Výborne, o papiere sa postarám ja. Štvrtok ráno o piatej sa tu stretneme a vyrazíme, pretože sa nám zápas začína o desiatej, tak aby sme to stihli," povedal a usmial sa. „Teraz môžete všetci ísť," povedal a ako prvý odišiel preč.

„No výborne, dám si pizzu," zaspieval Luke a ja som po ňom zazrela. Hneď sa začal smiať a keď popri mne prechádzal, stranil sa ma, aby som ho pripravenou rukou neudrela. Všetci sa smiali a vyzerali oddýchnuto a vôbec neboli nervózni. Tešilo ma to, pretože som ich so strachom vidieť nechcela.

„Počkaj," povedala som a chytila Thea za ruku, keď ako posledný odchádzal preč. Nepozrel sa na mňa, no ani mi ruku neodtiahol. Vedela som, že sa so mnou baviť nebude, pretože bol jediný, ktorý sa so mnou stále nerozprával. „Ostatným som sa cez kapitána už ospravedlnila, no prišlo mi, že tebe sa musím ospravedlniť osobne," povedala som a on prskol.

„Akoby ti na tom záležalo," povedal a ja som mu ruku stisla. Hneď sa na mňa pozrel a ja som sa usmiala.

„Môžeš mi veriť, že záleží," povedala som úprimne a on mi hľadel do očí. „Tým, čo som povedala, som vám nechcela ublížiť a ani tým niečo naznačovať. No keďže som vás ešte nikdy nevidela hrať, neviem si ani len predstaviť, aký hráči ste. Chcela som to len vedieť, nič iné."

„Zvolila si však odlišné slová," povedal a ja som sa hneď zahanbujúco usmiala.

„Áno, totiž, niekedy, keď chcem niečo na rovinu vedieť, nevolím práve najlepšie slová," zasmiala som sa. „Ale snažím sa ovládať," povedala som a on sa nakoniec usmial. „Naozaj ma to mrzí. Nechcem, aby ste si mysleli, že som rovnaká ako všetci ostatní."

„To by som si nemyslel," povedal a ja som zmĺkla. „Viem, že si len zvedavá, tak sa tým netráp," povedal a pobozkal ma na čelo. „Je to v poriadku," žmurkol na mňa a odchádzal z telocvične preč tiež. Lenže ja som zostala stáť na mieste ako socha a nebola schopná sa ani pohnúť.