Strážny rytier

48. kapitola

„Ak prehráme v tejto hre, skončili sme," povedal Logan a masíroval si pritom lýtka.

„Áno, v podstate, táto hra rozhodne či sme mali právo prísť do finále, alebo sme sa tu iba zastavili hrať hru," povedala som a vzdychla si. „Ale nerozumiem, prečo sa tvárite tak zničene. Čo nevidíte ako s nimi hráte?" spýtala som sa a oni nechápali.

„A čo tým chceš povedať?" spýtal sa Evan.

„Síce ste dvakrát prehrali, no v dvoch hrách hráte s nimi vyrovnaný zápas," povedal tréner Martin a ja som prikývla. „Nezľakli ste sa a hráte naozaj tvrdo. Dokonca tvrdšie ako s Columbusom."

„Súper je silný, no vy mu čelíte," pridala som sa. „Sú silnejší než Columbus, no vy ste sa nezľakli a hráte s nimi vyrovnane. To s nimi robí veľké veci. Nečakali, že nový tím, ktorý zatiaľ nevyhral ani raz, to dotiahne tak ďaleko. Mnohí odtiaľto si mysleli, že sa budete báť, že budete slabí. No pozrite sa ako hráte. Táto hra sa ani zďaleka neskončila," povedala som a usmiala sa.

„Máš pravdu. Teraz sa to len začína," povedal kapitán a spolu so zazvonením sa postavili a išli čeliť súperovi v štvrtej hre. Pozerala som sa za nimi a videla v nich presne to, čo som aj videla prvýkrát, keď som ich spoznala.

Ich súper bol silnejší, nikto im neveril a všetci nimi opovrhovali. No aj tak teraz stáli pred mnohými ľuďmi a dokázali, že nie sú slabosi. Že to dokážu, a to so zdvihnutými hlavami. Čelili súperovi a uznali ho za silných. Tá odvaha a odhodlanie, ktorými ma očarovali. Ktoré spôsobili, že ma vtrhli do svojho šialenca ako svojho spojenca. Nikdy predtým som nebola taká rada, že som si ich zvolila.

„Bojujú naozaj statočne," povedal tréner a ja som sa na neho pozrela. V očiach mal to, čo som cítila aj ja. Poznal ich dlhšie, a preto musel byť pyšnejší než ja.

„Určite ste rád, že ste to s nimi nevzdal," povedala som a on sa usmial. „Ste jeden z dôvodov, prečo sa tak snažia," doplnila som a on sa na mňa pozrel.

„Možno nakoniec tomu bastardovi Phillipsovi poďakujem za tú sprostú úlohu, čo vám dal," povedal a ja som sa začala smiať.

„Áno, rozhodne to urobte," povedala som a s úsmevom sme sa pozreli späť do hry.

Keď sme dosiahli osemnásť bodov, došlo mi, že táto hra bude dlhšia ako tie ostatné. Išlo tu z našej strany o všetko, a preto sme si nemohli dovoliť zaváhať. Museli sme bojovať čo nám sily stačili. Pretože ak sa nedostaneme cez túto hru, prehráme.

Vtom som sa však pozrela pred seba a reagovala veľmi rýchlo. Postavila som sa z lavičky a tú som celou silou prevrátila aj s trénerom na zem. Začula som výkriky a šoky, no nevšímala som si to. Všímala som si Thea, ktorý sa vrhol na zem pri nás v momente, ako som sa s trénerom zvalila na zem a prepadla sa cez lavičku.

Theo pri nás dopadol na zem, no ešte predtým dokázal odraziť loptu, ktorú poslal Lukeovi a ten ju zasmečoval a získali sme tak bod. Rozhodca zapískal a v hale nastalo ticho. Všetci sa pozerali na nás a ja som sa musela usmiať na Thea, ktorý sa usmial na mňa.

Bez slova mi pomohol vstať, a potom sa rozbehol späť do ihriska a hra mohla pokračovať. No to, čo sa stalo, zanechalo v úplne každom v hale obrovské zmätky. Keď sme si s trénerom sadli späť na lavičku, videla som stále jeho zdesenie, no ja som sa dokázala iba usmievať.

Keď som videla Natea ako chce zasmečovať, dokázala som poznať, kam lopta pôjde. Vďaka Zekeovi sa lopta však od jeho ruky odrazila, a preto išla presne na nás. Ja som však vedela dopredu, že sa po ňu Theo vrhne, tak skôr než nad tým stihol uvažovať, som sa mu radšej odpratala z cesty a on tú loptu naozaj prijal. Samej mi z toho búšilo srdce veľmi rýchlo a vedela, že niečo podobné tak skoro nenastane. No nech to bolo ako chcelo, bol to epický moment.