Strážny rytier

11. kapitola

V teplákoch a tričku som stála vonku a precvičovala si nohy, aby sa náhodou nestalo, že sa zraním. Chalani sa na mňa najprv mračili, akoby neverili, že s nimi naozaj pôjdem. Ja som však bola rozhodnutá a chcela som to splniť.

„Takže, dáte si beh až k rieke a naspäť. Je to takých desať kilometrov," povedal tréner Bendov a aj s trénerom Martinom sa na nás pozreli.

„Aby to bolo zaujímavejšie, tak ten, kto príde posledný, bude musieť urobiť sto kľukov," zasmial sa a všetci začali šomrať a sťažovať sa. Niečo mi však hovorilo, že ja sa smiať nemôžem. Išla som s nimi, tak si to môžem zliznúť tiež.

„Pripravená?" spýtal sa ma Jack a ja som sa na neho usmiala.

„To vieš," povedala som a obaja sme sa rozbehli vpred.

„Hej, čo to-!"

„Počkajte!" skričali ostatní a rozbehli sa za nami.

Ešte keď sme s Jackom chodili na strednú, veľakrát som s ním chodila behávať do lesa alebo na štadión. Aj tak som nemala čo robiť a takýmto spôsobom som si aspoň udržiavala kondičku. A behanie som okrem toho mala veľmi rada.

„Ako sa ti páči na tej škole?" spýtal sa ma Jack počas cesty a ja som si vzdychla.

„Ale, dá sa to zvládnuť," zasmiala som sa.

„Ako si sa vlastne k chalanom dostala? Dobrovoľne by si tam nevliezla," povedal a ja som preskočila veľký balvan. Bežali sme totiž v lese pomedzi stromy a vždy nám niečo stálo v ceste. Počas cesty som mu však vyrozprávala svoj príbeh, ako som sa dostala do volejbalového tímu. Samozrejme som vynechala fakt, že som vydierala riaditeľa kvôli financiám, pretože by som za to dostala určite vynadané.

„Ale záhadným spôsobom sa mi páči tam byť a robiť pre nich všetko ostatné. Ani neviem prečo," zasmiala som sa a skrčila pred konárom.

„Ja sa nečudujem. Vždy si mi chodila po boku a bola zvyknutá na futbal. Preto som sa ani tak nebál, keď si mi o tom povedala," priznal sa a ja som sa usmiala. Vedela som, že to tak vníma. Veľa času som totiž trávila s jeho spoluhráčmi a bola zvyknutá pre nich nosiť veci alebo im pomáhať. Nenapadlo ma, že to budem robiť na vysokej oficiálne pre iný tím ako futbalový.

„Povieš mi niekedy dôvod tvojho odchodu z futbalu?" spýtala som sa a letmo sa na neho pozrela. Prekvapilo ma, že sa usmieva, no ten úsmev som nedokázala zaradiť.

„Možno ma už prestal baviť," povedal a ja som sa zamračila. „Futbal všetci milujú a robia preň aj šialené veci. Ja som v takej spoločnosti byť nechcel."

„Povedz mi pravdu, Jack," vyzvala som ho a on sa na mňa pozrel. Usmiala som sa, pretože som vedela, že to nie je dôvod.

„Chceli ma podplatiť," povedal a ja som nadvihla obočie. „Pridal som sa do futbalového klubu, presne tak ako som aj chcel, no tréner je skorumpovaný kretén a ponúkal mi peniaze za to, že budem mlčať o istom incidente, ktorý som videl."

„A ty si tie peniaze odmietol?"

„Týkalo sa to môjho kamaráta, takže áno. Odišiel som z klubu ani nie týždeň po vstupe a rozhodol sa, že ho už nikdy nebudem hrať. Dozvedel som sa totiž, že tréner takto podplácal každého hráča. Nepáčilo sa mi to."

„A prečo si si potom vybral volejbal," zasmiala som sa a on sa ku mne pridal.

„Ani neviem. Pripadalo mi to ako najlepšia voľba. Možno aj kvôli tomu, že som ho s tebou z nudy hrával alebo neviem," povedal a ja som sa usmiala.