Strážny rytier

39. kapitola

Keď som sa vrátila späť na našu školu, ostatní ešte stále trénovali v telocvični. Lenže pred dverami som uvidela stáť Sofiu, čo ma prekvapilo.

„Kde si sa tu vzala," spýtala som sa a oprela sa o dvere oproti nej. Ani sa na mňa nepozrela, iba sledovala Lukea s ostatnými. „Myslela som si, že budeš doma."

„Chcela som vás vidieť," odpovedala, no jej tvár a aj postoj mi hovorilo, že sa niečo stalo. „Premýšľala som nad tým, čo sa stane ak naozaj vyhrajú," povedala a konečne sa na mňa pozrela. „Celá škola ich odvrhla na celé roky. Nikto im neverí, profesori ich majú pre srandu, študenti ešte viac. Čo bude, keď vyhrajú?"

„Zatvoria im konečne tie ich namyslené držky," povedala som hneď a ona sa usmiala.

„Verím, že to urobia," povedala a odvrátila sa.„Bojím sa však, že im to stúpne do hlavy. Že to stúpne do hlavy jemu," povedala a ja som sa hneď pozrela na Lukea, ktorý práve precvičoval smeče.

„Možno nie. Má k tomu nebodaj predpoklady?" spýtala som sa a ona si s veľkým povzdychom pretrela rukami tvár a následne aj vlasy.

„Neviem," povedala a ja som zovrela pery. „Len viem, že jeho pohľad je iný, ako ktorý poznám," povedala a pozrela sa znova na mňa. „Nehovorím, že sa to stane aj pri Theovi, no byť tebou, dávala by som si pozor. Obe totiž vieme, ako môže výhra človeka zmeniť," povedala tlmene a odchádzala znova preč.

Sledovala som ju a vzdychla si. Vedela som to až priveľmi dobre. „Tak, to by sme mali!" zvolal tréner a ja som vošla do telocvične k nemu. Všetci boli zadýchaní a unavení, no stále mali na tvárach odhodlanie.

„Som rád, že si nás poctila svojou návštevou, Nora," povedal mi tréner, no ani sa na mňa nepozrel. Mohla som si preto iba domyslieť, že je naštvaný.

„Potrebovala som získať nejaké odpovede," povedala som a on sa na mňa pozrel.

„A získala si ich?" zaujímal sa a ja som s úsmevom prikývla. Neviem čo videl v mojich očiach, no usmial sa tiež. „Výborne," povedal a obaja sme sa pozreli na hráčov. Môj pohľad hneď smeroval na Thea, no čo som videla sa mi vôbec nepáčilo.

Stál totiž úplne za ostatnými a pozeral sa skôr do zeme, ako na nás. Čo by nebolo zvláštne, keby sa na neho pozeral niekto iný. No ja som vedela, že je to viac než zvláštne a hneď premýšľala nad tým, že sa niečo muselo stať.

„Zajtra vyrazíme skoro ráno, aby sme všetko stihli," ozval sa tréner a všetci súhlasili. „Už ste im raz ukázali, že nie ste pre zábavu a ja verím, že im to ukážete znova. Viem, že chcete ísť na majstrovstvá a ja dúfam, že sa na ne dostanete. Zajtra musíme zdolať dvoch súperov, z čoho sú tí druhí veľmi silní. Som si však vedomý, že to vy všetko veľmi dobre viete," povedal a ja som sa na nich pozrela.

Pri spomienke na Columbus všetci sklonili hlavy a už si predstavovali porážku. Videla som im to na tvárach, no aj napriek tomu ich zdvihli a s odhodlaním sa na nás pozreli. Musela som sa usmiať.

„Columbus je už na váš zápas pripravený," ozvala som sa a všetky pohľady tak smerovali na mňa. „Konečne uznali, že ste hodní byť ich súpermi a od úplného začiatku pôjdu na vás všetkou silou. Oplaťte im to rovnako tak a ešte viac," povedala som a pritom sa popod nos usmiala. Zatiaľ čo ostatní môj zámer zdieľali, tréner ma chytil za rameno a pozrel obozretne na mňa.

„Nie je to vojna, Nora," povedal so strachom a ja som si vybavila Aceovu tvár pred sebou.

„Zatiaľ nie, ale bude," dodala som a on iba prevrátil očami a viac im vkladal do hláv nejakú tú motiváciu.