Hravá ✔

5.

Dostala som sa až na veľký kopec, kde vôbec nikto nechodil, a porozhliadla som sa tu. Vietor mi rozfúkal moje vlasy, a keďže som mala ešte stále tie šaty, tak mi bola aj trochu zima. No kašľala som na to a vybrala sa tam, kde si môj otec schovával zbrane.

Vždy ma tu brával so zámerom ma niečo naučiť, a vedela som, kde si svoje zbrane schovával. A keďže som si sľúbila, že sa ich nedotknem, tak som mala trochu výčitky. Sľúbila som to mame, ale aj sebe. No teraz som sa tomu ubrániť už nemohla. Ten tlak bol taký silný, že som myslela, že vybuchnem. Vedela som, čo to znamená, ale priznať som si to nechcela. A skončiť znova na psychiatrii som tiež netúžila. A strieľanie mi teraz pomôže všetko si to utriediť. 

Zašla som hlbšie do lesa a hľadala jaskyňu. Nebola veľmi blízko, aby ju nikto nenašiel, no ani veľmi ďaleko. Síce bola veľká tma a všade blato, aj tak som stále kráčala. Mohlo byť už niekoľko hodín v noci, ale aspoň som sa nemusela obávať, že by tu niekto bol. Keď som konečne zazrela tú jaskyňu, tak som sa potešila a rozbehla sa k nej. Boli tu aj hustejšie stromy, aby to aspoň trochu odradilo ľudí ísť sem. Odkryla som pár vetiev stromov a vliezla dnu.

Nič som nevidela, tak som si mobilom zasvietila. Všade boli pavučiny a na prvý pohľad sa zdalo, že tu už nikto dosť dlho nebol. Vymotala som sa z pavučín a išla trochu ďalej, hlbšie do jaskyne. Uvidela som hľadaný kameň, a tak som si ku nemu čupla, lebo pod ním by mala byť tá skrýš. Bol ťažký, ale ľahko som ho zdvihla a pozrela sa pod neho.

Odkryla som pár vrstiev lístia, a keď som uvidela truhlicu a otvorila ju, mohla som vidieť otcove zbrane, náboje, aj granáty, nejaké plechovky, všelijaké iné veci, no našla som aj jeho hodinky. Zobrala som si ich do ruky a bez ďalšieho váhania som si ich nasadila. Síce už nefungovali a boli staré, no aspoň mi ho niečo pripomínalo. Nebola to veľmi dobrá skrýš na uchovávanie zbraní, ale do toho lesa nikto nechodil a už vôbec nie do takej starej jaskyne.

Zobrala som si jednu pištoľ, ktorú stále používal a dala do nej náboje. Zobrala som aj pár plechoviek, aby som mala do čoho strieľať. Nič viac som nepotrebovala, a tak som zavrela truhlicu a pomaly vyšla z jaskyne. Preskočila som mali potôčik, čo tu bol, a išla trochu nižšie na také miesto, kde sme strieľali. V strede bolo ohnisko, no naposledy sme tu robili oheň spolu. Na jednej strane toho miesta boli stromy a na ďalšej bolo vidno výhľad na mesto.

Položila som tri plechovky na veľký kameň, čo bol na kraji kopca, a išla trochu ďalej. Ďalšie som dala na vetvy stromov a niektoré som dala len na zem. Chcela som si aj vyskúšať moje schopnosti. 

Namierila som na tie tri plechovky, ale ešte nevystrelila. Poriadne som sa nadýchla, pripravila zbraň na výstrel a po pár sekundách som konečne stlačila spúšť. Najprv jednu, druhú a tretiu, potom som sa ani nemusela otáčať a len tak som vystrelila na tie, čo boli na strome. Otočila som sa a tešila som sa z toho, že som ich všetky trafila. Ďalší výstrel, tentoraz na tie, čo boli najďalej, a potom tie na zemi. Išla som viac ku kraji a tam bol stále ten stroj, čo sme používali na vystrelenie plechoviek do vzduchu, ktorý vyrobil otec.

Bol to naozaj múdry muž.

Spustila som ho, a keď boli plechovky vo vzduchu, pekne po jednom som ich zasiahla. Cítila som sa už oveľa lepšie a len tak z radosti som vystrelila niekde za seba. 

,,Myslel som, že ma čoskoro trafíš." zakričal niekto za stromami. Vystrašene som sa otočila, aby som zistila, kto tu je a celý čas ma pozoruje. Namierila som na miesto, kde to šuchotalo, aby som bola pripravená aj na to najhoršie. Keď spoza stromov vyšiel pán Z, bola som úplne šokovaná. Nechápala som, čo tu robí, a ako sa sem vôbec dostal. No jedine tak, že ma sem sledoval.

,,Čo tu robíte??" Nadvihol ruky do obranného gesta a zasmial sa. Zložila som zbraň dolu a prišla bližšie ku nemu.

,,Prišiel majiteľ, a keď si tam nebola, tak sa naštval, a ja som mu povedal, že ťa nájdem." oznámil. ,, A bol som aj zvedavý, kde sa tak ponáhľaš." 

Vedela som, že budem mať problém, a keď ma vyhodí, tak neviem, čo si počnem. Ďalej som sa nič nepýtala, len som zbraň skryla pod lístie a kráčala preč.

,,Kde ideš?" opýtal sa a nasledoval ma, aj keď som ho o to nežiadala.

,,Musím sa vrátiť." oznámila som bez citu. Na mobile mi ukazovalo jeden zmeškaný hovor od šéfa a druhý od Elen. Pán Z, alebo ako ho to mám volať, ma potiahol za ruku a otočil k sebe. 

,,Teraz nikam nepôjdeš. Musíš mi to všetko pekne vysvetliť." tajomne povedal, až mi tým pripomínal toho jeho kamoša, čo ma obchytkával. Lenže on nemal taký hlas ako pán Z. Jeho bol o niečo viac dynamickejší, čo ma privádzalo do rozpakov, presne ako vtedy, keď som utierala tie poháre. Jasné, že chcel vedieť, odkiaľ mám zbraň a čo som zač, to som vedela. Ale ako mu to vysvetlím?

,,To nie je vaša vec." odvrkla som. Jeho stisk zosilnel, ale ja som už na niečo také bola zvyknutá, takže som ani nemukla.

,,Ale áno je." Musela som mu to povedať, lebo som vedela, čo ma čaká. Vytrhla som si ruku z jeho zovretia a o krok ustúpila.

,,Dobre, ale nie dnes. Musím ísť, lebo ma vyhodí.  Zajtra príďte do baru.." začala som zreteľne.

,,Nevyhodí ťa, neboj sa. Ja mu niečo poviem, ale teraz si sadneme presne tam a všetko mi povieš."

Bez ďalšieho presviedčania som sa tam vybrala a on išiel rovno za mnou. Bolo to zvláštne, že tu s ním teraz som na lúke, a o malú chvíľu mu všetko poviem. A ešte ten jeho pohľad, ktorým ma pozoroval. Vzdychla som a sadla si ku nemu na kameň vedľa ohniska. Ja som čakala na jeho otázku, a on čakal na moje vysvetľovanie.

,,Čo chcete počuť?"

Ďakujem, že to čítate.