Hravá ✔

12.

Klikla som na novú správu na e-maily, aby som zistila, kto mi teraz píše tak neskoro. Domov som prišla len teraz a nevládala som ani mať otvorené oči, ale predsa som nešla spať. Musela som odpovedať na všetky pozvánky na pohovory, keďže vtedy som moje životopisy posielala asi všade. Aj tak som mala také šťastie, že ma buď ignorovali alebo napísali, že nemajú záujem. A teraz ma prekvapil jedna nová správa, ale meno tam nebolo určené. Otvorila som ju a začala som čítať.

Drahá Amy,

Dúfam, že si toto prečítaš a pochopíš, že nemáš na výber. Čakal som dlho a mala by si vedieť, že nie som veľmi trpezlivý človek, aj keď sa vraví, že trpezlivosť ruže prináša. Keby prinášala peniaze, tak by som bol ten najtrpezlivejší človek na svete. Nájdi ten kufrík čo najskôr, lebo si prídem po teba. A možno nie len po teba.

A nech ťa nenapadne volať políciu. Dúfam, že nie si taká hlúpa.

S láskou, Filch.

Pozrela som sa nižšie a zistila som, že mi niečo poslal. Vôbec som ničomu nechápala a nevedela, čo mám robiť. Čoho všetkého je schopný ten človek?

Spustila som video, no nič zaujímavé na ňom nebolo, len nejakí chlapi, ktorých som si ani nemala ako zapamätať, lebo mali okuliare. Ale keď som na stoličke videla sedieť moju mamu, hneď som zaostrila. Chlapi sa o niečom rozprávali, zatiaľ čo sa moja mama snažila vyslobodiť z reťazov. Jeden muž sa rýchlo na ňu otočil a vybral si z opasku zbraň.

Nie, nie, nie.

Čakala som, čo spraví, lebo som od toho nátlaku nemohla ani dýchať, ale on stále nič. Mieril na ňu a niečo jej hovoril, no nemohla som počuť čo, lebo vo videu nebol zvuk. Bolo zvláštne, že mama sa vôbec nebránila ani neplakala, čo ma znepokojilo ešte viac.

V jednej sekunde sa to stalo.

Namieril na ňu a bez jedinej stoniny zaváhania jej strelil guľku do hlavy.

Z toho nesmierneho šoku som si dlaňou prekryla ústa a z očí mi vytiekol pramienok sĺz. Mama sedela na stoličke s hlavou na bok a krv bola všade na zemi.

Myslela som si, že to bol len sen. Že sa mi to len zdalo, alebo že si zo mňa oni robia srandu. Ale nebolo to tak. Video skončilo a ja som nevedela, čo robiť. Bolo toho na mňa strašne veľa. Hlava ma začala neuveriteľne bolieť a triasli sa mi prsty. Stále som si v hlave opakovala tie isté slová.

Bože, nie, nie.

Nie, nemohla som stratiť aj ju.

Keď som sa dozvedela, že je živá, bola som tak šťastná a teraz toto.

Prišla som o ňu.

Nemohla som nič urobiť.

Celou silou som buchla do steny a hneď na to sa mi zakrvavili hánky na prstoch. Robila som to až dovtedy, kým ma to neprestalo baviť. Mala som chuť si otrieskať hlavu až tak, až by som bola mŕtva. Neviem ani ako sa to stalo, ale moje veci ležali na zemi.

Najprv som buchla do stola, potom som buchla do zrkadla, ktoré hneď prasklo a rozsypalo sa na zem. Keď ma aj toto prestalo baviť, sadla som si na zem, kde boli črepiny zo zrkadala.

Vôbec som na nich nedbala, lebo teraz som nemohla robiť nič iné, len si všetko vyčítať a ľutovať sa. Mala som celú tvár mokrú od sĺz a nemohla som sa ani pozrieť na ten neporiadok, čo som spravila. Nemyslela som ani na ten kufrík a čo bude so mnou.

Nemyslela som na nič, len som úplne vypla a nerobila nič iné, len plakala.

Potrebujem pomoc.

Aj keď som si to nechcela priznať, bola to pravda. Určite by som to nezvládla sama, ale na ľútostivé pohľady som nemala náladu. Nemala som náladu na nič.

Chcela som zastaviť čas a byť v ňom zaseknutá po celú večnosť. Aby som sa ocitla v tme, v ničote, presne tam som teraz chcela ísť. A čím viac sa u mňa prebúdzal smútok, tím viac sa prebúdzala aj nenávisť a zlosť. Taká veľká, až ma pohltila úplne celú.

Pocity?