Hravá ✔

46.

Nechal ma samú.

Nechal ma samú ten človek, o ktorom som si myslela, že ma nikdy neopustí.

Chápala som, že to potreboval predýchať, veď aj ja som to potrebovala, ale mohol aspoň niečo povedať.

Predsa len, ja som tá, čo by mala utiecť.

Aj keď pred tým, čo máte vo vnútri, sa asi ujsť nedá.

Potreboval čas. A ja som ho potrebovala tiež. Nemala som právo ho odsudzovať alebo sa naňho hnevať.

Preto som to nechala tak. Nechala som tak, že sa mi neukázal ani po troch týždňoch. Ani že nezavolal alebo čo i len nenapísal. Nevedela som ani kde je. Či sa vôbec neodsťahoval ďaleko preč, len aby mohol utiecť pred problémom.

Kto povedal, že sa nedá ujsť pred problémom?

Síce som si možno v duchu vravela, že to bude v poriadku, v skutočnosti som sa bála, že na to ostanem sama.

Veď kto by chcel vychovávať dieťa sám?

Na druhej strane som sa toho malého stvorenia, ktoré prináša do života problémy, nechcela zbaviť. Konečne by som mala rodinu, ktorá mi už chýbala. A deti sú tými, čo nám ukradnú srdce už pri prvom pohľade. Možno by som sa už necítila tak sama.

To som si myslela, keď som bola s Oliverom.

Boli sme, nie?

Ale ten hore tomu chcel pridať ešte trocha drámy.

Ja mu to nezazlievam.

Nechcela som stále plakať a v duchu ho preklínať. Nechala som to tak. Ani som mu nevolala a nepýtala sa, kde zmizol.

Ani raz.

Ale ten hore ma znova prekvapil.

A to tak, že som zhodou okolností pozerala von oknom, keď som ho zazrela.

Bol tu.

A išiel priamo sem.

Vystupoval z auta, ktoré mi nebolo známe, ale teraz som to nechala tak.

Srdce mi začalo biť a myslela som, že každú chvíľu spadnem z postele a zistím, že to bol len sen.

A potom, aj keď som myslela, že to trvalo celú večnosť, zaklopal na dvere.

Hrnula som sa tam rýchlo a bolo mi jedno, že si musel pomyslieť, že som celé dni čakala len na to, ako sa vráti.

Otvorila som dvere a konečne som ho uvidela. A bol ešte krajší než predtým, keď sa to vôbec dalo.

Tváril sa ľútostivo a ja som skoro zabudla, ako sa mám správať. Nemôžem ho teraz len tak objať, akoby sa nič nestalo.

Ale on to hneď porušil, lebo ma ihneď vziahol do objatia, pri ktorom sme sa presunuli ďalej do môjho bytu.

,,Láska," oslovil ma, až sa mi z toho chcelo plakať aj grcať zároveň.

Viem, že mojimi myšlienkami narušujem túto romantiku.

,,Chýbala si mi, tak strašne moc.. Prepáč, že som úplný hajzel, a viem, že ma teraz asi nechceš vidieť, ale mňa to tak mrzí.." nadýchol sa ešte stále s hlavou na mojom krku. ,,Vystrašilo ma to. Samozrejme, že áno. Ale viem, že teba viac ako mňa.. Bože, ja ani nemám žiadnu výhovorku na to, že som len tak zdrhol. Len to, že som hajzel. A ty to vieš. Tak povedz mi, že som hajzel, možno sa budem cítiť lepšie."

,,Ale ja ťa milujem, ty hajzel. Chcem s tebou byť. Až do konca života, keď to bude možné. Ale ja musím zomrieť skôr.." Zasmiala som sa, aj keď to možno nebolo vhodné k týmto podmienkam, ale zato môže on.

To on ma vždy rozosmeje.

,,Zvládli sme pomstu pre šéfa mafie. Zvládli sme prežiť. Zvládneme aj toto. Ale len spolu. Prepáč. Sľubujem, že tá chyba, ktorú som spravil, mi pomôže si uvedomiť, aké šťastie vlastne mám. A budem ti to každý deň vynahrádzať. Amy, povedz, že chceš presne to, čo aj ja."

,,Presne to chcem. Chcem teba a chcem s tebou byť do konca života. A je jedno, aký idiot si." Usmiali sme sa na seba a potom sa pobozkali.

Vedela som, že už mám všetko, po čom som kedy túžila.

A o chvíľu budem mať aj o trochu viac ako všetko.

A keď som si myslela, že ma nikdy neopustí, môžem konečne povedať, že som sa nemýlila.

No možno iba tri týždne.

Naše puto bolo silné, ale neprelomí sa. Ešte sa viac spevní. Lebo to bol osud.

Osud bol to, že sme sa stretli presne v tom bare, kde som pracovala.

Osud bol, že sme obidvaja mali spoločného nepriateľa.

Osud bol aj to, že som si kvôli nemu rozbila pohár o hlavu.

A osud možno bude aj to, že budeme mať spolu dieťa.

Ale to už nechajme na ten osud..