Hravá ✔

21.

Aj keď sa veľmi Oliverovi nepáčilo, že tam chcem stále ísť, nakoniec súhlasil, lebo aj tak sme nemali inú možnosť. Ale nezabudli sme aj na to, že sme museli ísť hľadať kufrík.

A tak sme sa dohodli, že najprv ho pôjdeme hľadať, a keď sa nám Daniel neozve, aj tak sa Oliver vráti ku nim do gangu.

Jeho dom bol veľmi pekný, ale ani tu sme sa nemohli veľmi zdržať, preto zobral len nejaké potrebné veci a hneď sme museli vyraziť. A to presne do mestečka, kde som vyrastala.

Kým on sa plne sústredil na riadenie auta, ja som sa nemohla sústrediť len na jednu vec.

Bolo toho veľa. Nevedela som, či je to pre mňa to pravé, a nevedela som ani, či prežijem, ale aj tak som sa rozhodla to skúsiť. Možno, keby to nebol práve jedinečný Oliver, možno by som inak nešla.

Určite by som nešla do takej veľkej veci. Aj keď to bola vážne veľká vec a človek očakáva, že si bude dávať na všetko pozor a plne sa sústrediť, ja som to veľmi tak nebrala.

Možno mi to ešte stále ani poriadne nedošlo.

,,Si v pohode?" opýtal sa a konečne sa nepozeral na cestu.

Len som prikývla a ďalej ho sledovala. Bol taký očarujúci, že keby je môj brat, tak ho zavriem doma a nikde ho nepustím, aby ho náhodou nezbalila nejaká iná.

,,Pospi si. Ja viem, kde mám ísť a sľubujem, že sa ti nič nestane. A ani mne, samozrejme." zasmial sa a ja som nemohla odolať.

Jeho slová, tón. Bolo to také krásne, žeby som sa z toho rozplakala, keby som chcela. Aj keď sa viem rozplakať, kedy chcem. Jeho správanie bolo iné.

Neviem, možno to bola zo začiatku len maska, aby od seba odohnal ľudí, ale vlastne ani to nefungovalo, lebo jeho správaním a tou tajnosťou od seba ľudí neodlákaval, ale naopak, priťahoval.

On je celý taký príťažlivý, že ani keby som si dala na seba milión magnetov, nie som o nič príťažlivejšia ako on. Síce som o ňom nevedela asi tak nič, ale aj tak som sa pri ňom cítila tak, ako keby bol moja spriaznená duša.

Chcela som ho poznať.

Myslím, že on je moja spriaznená duša, aj keď sme tak odlišní. On celý je neopísateľný a jeho existencia na tomto svete mi priniesla šťastie.

Zatiaľ čo ja som sa oprela o okno a zatvárala oči s teraz šťastným pocitom, Elen sa takto cítiť nemusela. A ako sa cíti moja mama, to neviem.

Vážne je to zvláštne. To, že teraz tu sme, každý deň niekto zomrie, ale každý deň sa aj niekto narodí. Je to presne ako kolobeh vody. My sme ako voda. Stále je náš na svete rovnako. No možno to nie je tak celkom pravda, ale aspoň polovične.

,,Zajtra to bude lepšie." šepla som mu, lebo, ani neviem prečo, mala som nutkanie mu to povedať. Akoby som vycítila, že aj on myslí nad vecami, ktoré ho pomaly zožierajú, a chcela mu pomôcť. On mne pomohol už dosť.

Trochu smutne sa usmial a prikývol. Vedela som, že sa nechce rozprávať, tak som radšej nechala všetko tak.

Zavrela som oči a pokúšala sa zaspať.

Zajtra to bude lepšie.

Neviem, ale mne sa teraz páčila tá chvíľka v aute, vám nie? Bolo to také dôverné, síce ani spolu neprehovorili. Ako sa vám páči?

🖤Ten song milujem