Hravá ✔

22.

,,Ako si vedel, kde ísť? A vôbec, kde je náš dom?" spýtala som sa prekvapene, keď zastavil pred mojím bývalým domom, úplne bez mojej navigačnej schopnosti.

Tomuto chlapovi nič neunikne.

Záhadne sa usmial, ale aj tak nič nepovedal, čo som ani neočakávala. Jasné, že ma prekvapilo, keď som sa zobudila a moje oči zachytili našu ulicu, na ktorej sme vtedy bývali.

A potom som uvidela náš dom, ktorý teraz, bohužiaľ, vyzeral úplne rovnako. Odvtedy, čo sme sa presťahovali, som tu nebola a on stále rovnako vyzeral. A ani som nevedela, či tu niekto býval, ale aj tak sme sa tu hrnuli. Čo si vymyslíme, keď nám otvorí dvere nejaká stará žena?

Rýchlo som vystúpila z auta a dobehla ku nemu, lebo som si nebola týmto istá. Zato on asi bol. 

,,Čo keď tu niekto býva?"

,,To je jedno. Keby niečo, tak toho človeka prinútim nás pustiť dnu mojím šarmom." odpovedal bez náznaku pochýb. 

Zasmiala som sa a radšej si stiahla trochu nižšie šaty, lebo ešte stále som ich mala na sebe a necítila som sa tu takto veľmi dobre.

Ale to sme obidvaja nečakali, keď nám otvoril dvere potetovaný, holohlavý svalnáč, ktorý pri najlepšom vyzeral ako vrah. A keď som sa tak pozerala na Olivera, vedela som, že ani on vtedy nevedel, čo povedať. Ja som tam len vzadu stála a snažila sa čo najrýchlejšie niečo vymyslieť.

,,Čo chcete?" nevrhlo sa opýtal ten chlapík-vrah. Celý čas sa pozeral naňho, akoby ho chcel zabiť. Oliver si odkašľal a ja som radšej pristúpila dopredu.

,,Prečo ten tón?" spýtala som sa s malým úsmevom. Ten chlap si ma prezrel a následne zdvihol obočie. Čakal, čo poviem.

,,Ty tu bývaš?"

,,Áno, a určite som si neobjednal štetku, takže vypadnite." 

Už zatváral dvere, lenže ja som tam strčila svoju nohu, a tak mu v tom zabránila. 

,,Nie som štetka, dobre?" začala som už normálne, ,,Asi pred šiestimi rokmi som tu bývala. Ako dlho tu bývaš?"

Lenže on sa veľmi ku odpovedi nemal a zatiaľ čo ja som sa ho snažila k tomu prinútiť, on bol zaneprázdnený pozeraním sa do môjho výstrihu.

,,Prosím, potrebujem to vedieť." poprosila som ho, aj keď som veľmi nemala pocit, že by to niečomu pomohlo. Usmial sa, až mi z toho naskočili zimomriavky, ale nie z toho, žeby to bolo príťažlivé.

,,Tento dom som kúpil ako jediný. Predo mnou ho mali len tí, ktorí ho postavili. Ale kúpil som ho pred štyrmi rokmi." vysvetlil nechcene.

,,Dobre, pozri, nechceme ťa otravovať, ale vážne sa tu potrebujeme popozerať. Musíme tu niečo nájsť a ja už neviem, kde hľadať. Prosím, potrebujem to nájsť, lebo kvôli mne trpia nevinní ľudia a ja nechcem, aby trpeli. Oni za to nemôžu, jasné?" snažila som sa znieť, čo najviac smutne, ,,Len.. Prosím, pusti nás."

Síce sa mu do toho veľmi nechcelo, nakoniec otvoril dvere dokorán a ukázal nám, aby sme vošli.

Asi musím ten smutný tón používať častejšie.

,,Dobre, ale jeden ostane tu pri mne, aby som mal istotu." zažiadal si podmienku. Nevedela som, akú istotu myslel, ale len som prikývla. Veď čo iné mi ostávalo?

,,Ostaň tu s ním a snaž sa nič neurobiť." povedala som Oliverovi, ktorý sa netváril veľmi nadšene.

,,Prečo ja? Veď ten chlap je ešte hrozivejší ako ja.." Môj pohľad ho trochu donútil k tomu, aby ma počúvol. ,,Dobre, ale keď ma tu s ním necháš veľmi dlho, tak ma znásilni.. to ti garantujem."

,,Neboj, nedovolím, aby ťa znásilnil, dobre?" hovorila som mu ako malému decku. Len pokrútil s očami a odišiel do obývačky, kde ho už  ten chlapík čakal.

Ja som sa zatiaľ vybrala na malý prieskum s malou dušičkou. Ani som nevedela, kde mám vlastne začať. Keď sa tu ten chlap  sťahoval, určite tu všetko neporozkladal a mohla som si byť istá, že všetko je na svojom mieste. Ale keby tu otec chcel nechať kufrík, musel by ho ukryť veľmi dobre a z toho som bola zúfalá. 

Ako prvé ma napadlo ísť do mojej starej izby, aj keď som si bola istá, že tam žiadny kufrík nebude, ale chcela som sa ísť pozrieť, ako to tam teraz vyzerá.

A nič ma neprekvapilo, lebo všetko bolo tak, ako som to nechala, keď sme sa sťahovali. Až na to, že tu bolo strašne veľa prachu, z ktorého som musela kašľať. Skúsila som sa pozrieť pod posteľ, do skrine, do všetkých šuflíkov, ale aj tak tam nič nebolo. Pozrela som sa na starý obraz, ktorý mi dala mama, keď som mala pätnásť.

Napadlo ma, že za ním by niečo mohlo byť. Vyvesila som ho zo steny, otočila na druhú stranu, ale ani tam nič nebolo. Ale keď som ho chcela odložiť, všimla som si, že ten obraz bol z druhej strany trochu potrhaný, akoby tam niečo bolo. Pozrela som sa dnu, až som ho celý roztrhla, ale to teraz nebolo podstatné, lebo som našla kľúč. Vôbec som si nepamätala, žeby som tam dávala nejaký kľúč, a bolo zrejmé, že ho tam dal otec. Rýchlo som si ho strčila do vrecka a išla dolu schodmi. Vedela som, že tu už asi nič nenájdem a tak som radšej išla do pivnice, ktorá bola úplne dole.

Od čoho ten kľúč je?

Ale po poriadnom preskúmaní celej tejto pivnice som zistila, že tu nič nie je. Pozrela som sa na kľúč a niečo ma vtedy napadlo. Nejaké miesto, kde stále otec chodil.

Kašľala som na všetko a prišla do obývačky, kde som ich zazrela tých dvoch, ako náruživo debatujú. Pokrútila som hlavou a vošla dnu, aby som upútala pozornosť. 

,,No, rád som si s tebou pokecal, ale už musíme ísť." hovoril akože smutne Oliver a pristúpil ku mne bližšie. 

,,Ďakujeme, že si nám dovolil sa tu poprezerať. Ani nevieš, ako si nám pomohol." slušne som sa poďakovala, na o len prikývol. ,,Tak.. zbohom."

,,Dovi." odpovedal a zavrel za nami dvere. 

,,Pane bože, myslel som, že ma zabije." začal hneď Oliver a rýchlo zutekal dolu schodmi.

,,Veď to tak nevyzeralo." Uškrnula som sa a tym ho vyviedla z miery. Kto by povedal, že raz uvidí Olivera v rozpakoch?

,,No..asi teraz. Vtedy sa na mňa stále pozeral a vážne som mal pocit, že ma chce znásilniť. Bolo to hnus." Pokrútil hlavou a potom si ma prezrel, ako by niečo hľadal.

,,Teraz musíme niekde ísť. Daj mi kľúče, Rein." zo srandy som povedala a nastavila ruku, aby mi do nej vložil kľúče. Bez slova to urobil, až som si začínala myslieť, že ho mám v hrsti.

Možno som aj mala.

A mala by som to asi patrične využiť.

Pomoc