Hravá ✔

24.

Ako prvé, čo som zachytila, keď sme tam vošli, bol starý zápach, ale, chválabohu, žiadny zápach krvi som zatiaľ necítila.

To až potom, keď som urobila tri kroky vpred.

Keďže tu nič nebolo vidno, vybrala som si z vrecka mobil a zasvietila. Samozrejme, že tu nič nebolo, aby to zbytočne nepútalo pozornosť. Ale keby tu náhodou niekto vošiel, hneď by ho to všetko odradilo od toho, aby išiel ďalej.

Toto by odradilo úplne každého. Na dlážke bola krv a nie len tak hocikoľko, ale mohla by som povedať, že strašne veľa. Ten zápach bol oveľa viac neznesiteľnejší ako na začiatku. A nechápem, prečo sme ho na začiatku necítili.

Zrazu niečo spadlo na zem, tak sme sa obidvaja pozreli tým smerom, odkiaľ pochádzal ten zvuk.

Boli tu ešte jedne dvere, ktoré viedli do väčšej miestnosti. Keďže ten zvuk išiel z tamtej miestnosti, vybrali sme sa tam. Tá miestnosť bola oveľa väčšia, ale ešte prázdnejšia. Ale nebola tu žiadna krv.

,,Nikto tu nie je." povedal, keď to tu všetko skontroloval.

Táto budova bola veľmi veľká, no mala len dve miestnosti. A zvláštne bolo to, že tu neboli žiadne veci, len porozbíjané sklo, ani neviem od čoho. Ten zvuk spôsobil prievan z otvoreného okna. Po chrbte mi prešiel ešte väčší mráz.

Čo keď tu už niekto bol?

Alebo stále je?

Hľadala som nejaký otvor alebo čokoľvek podozrivé, čakala som na to, že ma niečo napadne, no nič neprichádzalo. Oliver sa tiež prezeral naokolo a kontroloval prostredie, len na druhej strane tohto veľkého priestoru.

Mohla by to byť sála alebo divadlo a nie nejaký sklad pre mafiánov.

,,V takomto peknom sklade som ešte nebol. Mohol by tu byť bar alebo striptízový klub, čo myslíš?" prehovoril, načo som len pokrútila hlavou.

Takže nielen mne to napadlo.

Zrazu som si všimla na podlahe zvláštne prehnutú dosku, ktorá ma donútila ísť tam. Viete, ako to je, keď sú zvláštne prehnuté dosky. Vždy tam niečo je a ja som nestrácala nádej, že by tam aj teraz niečo mohlo byť.

Hneď som sa potešila, aj keď som nemala istotu, že tam niečo bude, a nahmatala som tú dosku a zdvihla ju hore, aj napriek tomu, že dosť ťažko sa lámala. Napokon sa mi to podarilo zlomiť a pozrela som sa dnu, kde bol malý priestor. Znova tam bol ďalší prach, pri ktorom som musela kašľať a zakrývať oči. Na vrchu bola nejaká plachta, a keď som ju odkryla, okamžite sa do mňa vnoril šťastný pocit, lebo tam bol nejaký kufrík.

A ja som mala pocit, že to je ten kufrík, aj keď to nemusel byť on.

,,Oliver," zavolala som ho sem. Bez slova sa ku mne otočil a vydal sa ku mne.

Keď uvidel kufrík, aj na ňom som videla, že bol zvedavý.

,,Myslíš, že to je on?" spýtal sa s nádejou.

Mykla som plecami a radšej som ho zobrala do rúk. Samozrejme, že bol zamknutý. Nebol ani veľmi ťažký, ale keď tam boli len peniaze, tak to asi ani ťažké nebude.

,,Dobre, tak poďme." zahlásil a vydal sa preč. Bolo to podozrivo ticho a to, že tu neboli žiadne veci, ešte väčšmi. Predstava, že tu otec zabíjal nejakých ľudí, ma desila. Vždy som ho brala ako dobrého človeka, ale asi každý tak berie svojho otca. Hlavne, keď si to nechce pripustiť.

Možno tu boli Fitchovi chlapi, ale nepozreli sa na podlahu.

Konečne sme vyšli von, neviem prečo, ale necítila som sa tam najlepšie, ešte k tomu, že bol môj otec mŕtvy. A toľko krvi som ešte nikdy nevidela, takže sa nemám prečo čudovať.

No povedzme, že som to zvládla celkom dobre.

Bez ďalších slov, aj keď sme ich doteraz veľa nepovedali, sme nastúpili do auta a on naštartoval.

Tentoraz už šoféroval on a ja som si sadla na spolujazdcovo miesto. Myslím, že sme ten pocit mali obidvaja, lebo celé to bolo zvláštne. Zapol rádio, aby aspoň to prehlušilo ten pocit a to ticho, aj keď to veľmi nepomohlo.

Neviem.. Bola som sklamaná, že to je všetko? Možno som čakala viac a preto mám teraz taký pocit.

Ale očakávania sú zradné.

Nebolo toto nejak strašne jednoduché, až primitívne?

Alebo to takto malo byť?

❤