Hravá ✔

18.

,,Nemôžeme nič urobiť, kým sa nejak nespojíme s Danielom." zahlásil Oliver. ,,Myslím, že on sa bude chcieť pomstiť tiež, a pomoc sa vždy zíde. Musíme sa ho aj spýtať, kto by do toho išiel s nami. On by to mal vedieť najlepšie."

,,Nenechal ti nič, žiadnu nápovedu, kde by mal asi byť?" 

Pokrútil hlavou a na chvíľu sa zamyslel. Ja som sa zamyslela tiež a hlavne teraz som neprestávala myslieť na ten kufrík. Otec mi nič také nehovoril a mama o tom tiež veľa nevedela. Prečo tak strašne chcú ten kufrík? Sú v ňom len peniaze? O to by im išlo?

,,Musíš mi ukázať všetky miesta, kde tvoj otec mal úkryty, stretnutia, aj tam, kde ste bývali. Musíme prehľadať všetko."

Prikývla som tentoraz ja a bola som trochu mimo. Jednak z toho, že mi otec nechal nejaký kufrík, o ktorom neviem vôbec nič a ani neviem kde mám hľadať, a aj z toho všetkého, čo sa chystáme urobiť. Chcela som sa pomstiť, moja hlava bola na to už pripravená a teraz som nechcela nič iné. A ako som mohla vidieť, Oliver tiež nie.

,,Kedy to všetko urobíme?" opýtala som sa ho. Mierne sa usmial a vybral veľký čistý papier a položil ho na stôl.

,,Tu si všetko poznačíme. Miesta, časové plány, aj ľudí, ktorý majú s nimi niečo spoločné. Potom si to všetko spojíme a možno na niečo prídeme."

,,Možno." unavene som zopakovala. 

Riešili sme tu tie veci asi dve hodiny a moja hlava sa začala znova ozývať. Bola som do toho všetkého tak zabratá, že som si ani neuvedomila, že to robím s ním. A teraz, keď tu bol so mnou a plánovali sme spoločne nejakú pomstu, mi to prišlo neuveriteľné. Z môjho nudného života, v ktorom hrala hlavnú rolu nejaká blbá barmanka, sa vyvíja do niečoho takého nevídaného. Práve som plánovala pomstu pre šéfa najväčšej mafie vôbec. A možno som si to ani nechcela uvedomiť, lebo by som od toho zdrhla skôr, než by som začala.

,,Ale ako som vravel, bez neho nemôžeme nič začať. Preto sa teraz musíme sústrediť na to, aby nás neuvideli. Sledujú ma asi na každom kroku, takže nebude ťažké zistiť, kto si ty. A to nemôžeme dovoliť." rozmýšľal naďalej. Ale mne sa v hlave už nevzkriesil žiadny plán.

,,Preto musíme odísť." napadlo ho.

,,Hmm?" spýtala som sa nechápavo. Aj keby som chcela neviem ako odísť, nemohla by som.

,,Keď odídeme, môžeme zatiaľ prezrieť váš bývalý dom. Vravela si, že to je ďaleko. A kým sa Daniel neozve, my budeme hľadať ten kufrík, ktorý tak strašne chcú." navrhol.

,,Ale ja nemôžem odísť." zamietla som to. Nemala som ani dosť peňazí na to, aby som odtiaľ odišla a nemohla som si jednoducho takú vec dovoliť.

,,Amy, vieš kto som?" opýtal sa, ,,Môžem si dovoliť všetko. Takže sa vážne nemusíš báť, že sa vrátiš a nebudeš mať peniaze. To ti sľubujem. Všetko za teba zaplatím a kúpim ti aj nový byt, keď sa toto všetko skončí." zasmial sa, načo som ani ja nečakala a zasmiala sa tiež. Vedela som, že tento byt nebol nič moc, ale viac som si dovoliť nemohla. Ale myšlienka, že by mi vážne kúpil byt, sa mi páčila. 

,,Poď so mnou." Už sa mi ten nápad začínal páčiť, čo som si presne myslela opak. Možno mi prispeje trocha adrenalínu do môjho posratého života.

,,Tak dobre." povedala som, aj keď som tomu nemohla uveriť. ,,Ale kedy pôjdeme?"

,,Môžeme aj teraz."

,,A myslíš, že nás neuvidia? Vravel si, že ťa sledujú a tie autá, čo sú vonku, by nás mohli vidieť." nepáčilo sa mi to. Musela by som sa zamaskovať aspoň ja, aby sme teraz alebo hocikedy odtiaľ mohli vyjsť.

,,To som nedomyslel." Prešiel si dlaňami po tvári.

Ale mne maskovanie prišiel ako celkom dobrý nápad.

,,Keď sa zamaskujem, tak ma nespoznajú. Budú si myslieť, že som nejaká tvoja štetka, nie?" podelila som sa s ním o môj nápad. Hneď na to sa usmial a vedela som, že ma tým pochválil.

Veď aj ja seba samú.

,,Idem ti vybrať veci, ktoré si zoberieš. Musí to byť perfektne nespoznateľné." zahlásil.

 Vybral sa do mojej izby a ja som sa nad tým len zasmiala, aj keď som na to veľmi náladu nemala. Ale aj tak som sa tešila na to, ako sa pomstím tomu, kto zabil moju matku aj otca. Možno som to až tak veľmi nechcela a hlavne som sa tešila na čas strávený s Oliverom, ale aj to malo niečo do seba. 

A čím ďalej som spoznávala Olivera, tým viac môj život prestával byť nudný. A zistila som, že je totálny perfekcionista.

Rýchlo som išla do kúpelne, a keď som sa pozerala na seba v odraze zrkadla, niečo ma napadlo.