Hravá ✔

23.

,,Musím ti povedať, že to s ľuďmi vieš, aj keď sa nezdáš." zasmial sa Oliver, keď sme nasadli do auta. Zasmiala som sa tiež a na chvíľu zabudla na to, kde chcem ísť.

,,A ty nie si v skutočnosti taký očarujúci, ako som si myslela." zahlásila som, aj keď to nebola pravda.

,,Som ešte viac, čo?"

,,Jasné."

Zabočila som doprava a o chvíľu som si už bola istá, že idem správne, keď sa počet áut zmenšoval. Do takýchto miest ľudia veľmi nechodili.

,,Ale vážne, netipoval som ťa, že by si sa s ním takto rozprávala. Ale nebolo to o tom, že by si sa mu páčila, ale ani neviem o čom, ale pustil ťa. Si dobrá manipulátorka. Zdá sa, že toho o tebe veľa neviem, Summers."

,,To teda nevieš." potvrdila som s úsmevom. 

Bolo to vážne divné, že som sa s ním takto vedela rozprávať. Celé to bolo také profesionálne, ale myslím, že teraz sa to uberá iným smerom. A najlepšie je, že sa mi to vážne páči. Takýto Oliver sa mi páči viac.

,,Vieš o tom, že som ešte nikomu nedovolil šoférovať moje auto?" konštatoval.

,,V tom prípade mi je cťou." zažartovala som a radšej sa sústredila na cestu, než na jeho profil, ktorý bol taký dokonalý, že by ma nikdy neprestalo baviť sa naňho pozerať. Je to ako keď na nejakej sociálnej sieti uvidíte pekného chlapa a poviete si, že vyzerá bohovsky a ihneď si idete popozerať všetky jeho fotky. No.. a nemôžete s tým prestať.

Tak ako ja.

Snažila som sa sústrediť, vážne, ale on sa nepozeral na cestu, ale celú svoju pozornosť venoval mne. Po jeho smiechu nebolo ani stopy. A vždy, keď sa na mňa pozeral niekto pekný, a k tomu ešte on, som sa cítila tak zvláštne.

,,Vieš vôbec, kde ideš? Mám pocit, že si sa len chcela previesť na mojej láske." doberal si ma a zrazu tá chvíľa zmizla.

,,Nemôžem poprieť," usmiala som sa na jeho krásny ksicht, ,,Ale niečo ma napadlo, keď som bola.. doma. Vieš, našla som tam kľúč a nie je to len kľúč od nejakých dverí, ale od tých, kde môj otec chodil robiť tie mafiánske veci.. Cítim, že tam niečo bude."

,,Tak sa nechajme viesť tvojimi pocitmi. Možno sú pravdivé. Alebo klameš samú seba?"

Pokrútila som nad ním hlavou, ale so smiechom.

Možno som samú seba predsa klamala.

Hneď, ako som uvidela známu budovu - do ktorej otec stále chodil a ja som ho vždy sledovala - musela som sa usmiať.

Tie spomienky.

,,Už sme tu." vravela som, kým som si odopínala pás.

Oliver na nič nečakal a tiež sa odopol. Vedela som, že mal vo vrecku zbraň, ako vždy ju tam mal, ale aspoň som sa kvôli tomu cítila istejšie.

,,Bez zbrane sa ani nemôžeš pohnúť, čo?" zasmiala som sa.

Vedela som, že tu nikto nebude, lebo tu chodil len môj otec s veľmi blízkymi ľudmi, a keďže je teraz mŕtvy, bola som si úplne istá, že nikto o tomto mieste nevie.

Iba ja.

,,Istota je istota." potvrdil a potľapkal si po vrecku, v ktorom ju mal. ,,Čo teraz, Summers?"

Zastavili sme pred tou budovou a všade bolo také ticho, až to bolo strašidelné. Vytiahla som z vrecka kľúč, ignorovala Olivera a strčila ho s malou nádejou do kľúčovej diery.

Keď sa tam vošiel, veľmi som sa potešila a zároveň ma sprevádzal nový pocit, ktorý som asi ešte nikdy nezažila.

Pomaly som otvorila dvere a spolu s ním som vošla do tmavej miestnosti.