Hravá ✔

37.

Daniel mi povedal, že po tom všetkom sa ostatní rozhodnú odísť a niekde sa pre istotu skryť, a tak aj bolo. Prišli sme do Oliverovho domu a nikde nikto.

Všetci odišli.

Dokonca aj Faith.

,,Nemôžeme tu ostať." zahlásil potichu.

Samozrejme, že sme tu nemohli ostať. Prišli by tu a našli by nás. A preto všetci odišli.

Ako posraté deti.

,,Viem," prikývla som a zobrala si do rúk moju tašku, v ktorej som veľa veci nemala.

Musela som ísť do môjho bytu, ale bála som sa toho, že sa tam nedostanem. Peňazí so už veľa nemala a na prácu v bare môžem rovno zabudnúť.

,,Vieš, Oliver sa so mnou rozprával," začal, keď sme vyšli von a všetko zamkli. ,,Nevedel úplne presne, že sa niečo stane, ale vravel, že keby sa stalo čokoľvek, mám sa o teba postarať. Oliver je môj dobrý kamarát a nikdy ma nezradil a sľúbil som mu to."

,,Áno, veď si sa už o mňa postaral." Nechápala som, čo tým chce povedať.

Ale v jednom som sa aj usmievala. Oliver na mňa myslel a nechcel, aby sa mi niečo stalo. A skoro som by som zabudla na ten bozk, čo mi dal na.. rozlúčku. Nečakala som to, ale vedela som, a vedel to aj on, že sme to obidvaja potrebovali.

Ale ja ho teraz potrebujem..

,,Nie, myslím to tak, že som mu sľúbil, že ťa zoberiem k sebe. Vieš, aj tak bude lepšie, keď budeme spolu, aby sme mohli niečo vymyslieť." navrhol mi veľkoryso.

Nastúpili sme do auta a o malú chvíľu naštartoval auto a viezli sme sa, ani neviem, kde.

,,To.. Neviem, či je to dobrý nápad." Z jednej strany som to zamietala, ale z tej druhej mi ti prišiel ako dobrý nápad.

Chcela som ho predsa zachrániť.

,,Keď ide o to.." Stopla som ho skôr, ako by začal tú tému. Nešlo vôbec o to. Pomaly som na to začínala zabúdať. Predsa len, bolo to asi pred piatimi rokmi. A ja som teraz zistila, že Daniel je naozaj dobrý človek.

Môžu sa ľudia zmeniť?

Podľa mňa sa môžu, ale len vtedy, keď to budú chcieť aj oni sami. Daniel to asi chcel. Veľmi mi pomohol a nie len mne, ale aj Oliverovi.

Je úplne jedno, čo si urobil v minulosti a aký hrozný človek si bol. Môžeš to napraviť. Každý deň jeden pokus, a nakoniec sa ti podarí všetko.

Len treba veriť..

A ja som Danielovi začala veriť. Predsa len bol moja posledná nádej.

,,Nie, ja... Dobre, vieš čo.. Ostanem. Ale len keď ti to nebude vadiť." vyjednávala som a snažila sa usmiať, aj keď to sa za daných okolností asi nedalo.

,,Nebude mi to vadiť, budem len rád, že nemusím byť sám. Niekedy z toho človeku preskočí." povedal s myšlienkami niekde, kde som nemala ani potuchy o tom mieste.

Nebola som to len ja alebo Oliver, čo sme mali ťažkú minulosť. Mal ju aj Daniel. A má ju každý.

A preto si tak veľmi vážim, keď sa mi niekto zdôverí. Je to dar. Mať človeka, ktorému sa môžeš zdôveriť. A môže to byť aj úplný Číňan, čo ti nebude rozumieť ani slovo. Ale predsa ti nejakým spôsobom pomôže.

Každým dňom si navzájom ubližujeme, ale každým dňom sa navzájom aj zachraňujeme.