Hravá ✔

10.

,,Koho mi chceš ukázať?" spýtala som sa po chvíli. Otočil sa na mňa s malým úsmevom na perách, no stále nič nepovedal.

Nechápala som to, poznala som ho asi tri dni, ale mala som pocit, že presne viem, aký naozaj je. Aj to bolo zvláštne, že sme sa tak správali, ako nejakí priatelia. Ale aj tak som nejak dúfala, že mi pomôže nejak nájsť matku a priviesť ju v bezpečí domov. Chcem mať už konečne normálny život.

,,Myslím, že keď uvidíš tú osobu, ktorú ti chcem ukázať, tak budeš skákať od radosti, neprestajne mi ďakovať a objímať ma." chlapčensky sa zasmial.

Nadvihla som obočie a hneď na to ho nadvihol aj on. Prišlo mi to vtipné, ale nevydala som zo seba ani hlásku. Nevedela som, čo mám robiť s ním v aute. Mala som pocit, že hocijaký pohyb, ktorý urobím, je trápny, aj keď ani nebol. Ale ja som chcela vyzerať sebavedomo a nebezpečne, no asi sa mi to nedarilo.

Veď kto by nechcel, nie?

Blížili sme sa niekde, kde to bolo trochu opustené, len sem tam sa mihla nejaká budova. A teraz som mala vážne pocit, že on je ten únosca a ja som obeť.

A vlastne to tak aj mohlo byť.

Čo keď klamal o tom, že už nechce mať s mafiou nič spoločné? A možno mu prikázali ma uniesť a ja som ako hlúpa išla ešte dobrovoľne.

Pokrútila som nad mojimi myšlienkami hlavou; nie som predsa nejaký posera.

Keď vypol motor a pokynul mi, aby som vystúpila, jednoducho som tak učinila. Bolo to celé také zvláštne a úplne bez slova, až som sa vážne začínala prikláňať k tej možnosti, ktorej som sa bála. Keď som nečinne stála na mieste a pozorovala nejaký starý sklad, zozadu ma chytil za pás a mierne ma potlačil dopredu. Vstúpili sme dnu, aj keď by sa to ani tak nazvať nemalo, lebo niektoré steny boli zbúrané. Hneď na začiatku ma ovanul nečistý zápach celej tejto budovy a mohla som vidieť nejaké závesy porozvesované po dĺžke celého vnútra. Bola by som veľmi hlúpa, keby som pokračovala ďalej, a tak som radšej zastavila a otočila sa na Olivera, ktorý ma po celý čas držal za pás.

,,Kde to ideme?" opýtala som sa ho pre istotu, ale keby ma naozaj chcel zobrať ku nim, tak by mi to aj tak  nepovedal.

,,Veríš mi?" Zastal a porozhliadol sa okolo, akoby niečo hľadal. Zamračila som sa nad jeho otázkou a radšej sa vzdialila.

,,Verím len jedinému človeku. A tým človekom som ja." zahlásila som, ale on ma asi nepočúval, lebo stále prezeral závesy a všetko naokolo kontroloval. ,,Vlastne ani neviem, prečo som tu s tebou išla. Len hlúpy človek by tu išiel, keby vedel, čo.."

Moje ďalšie nevypovedané slová zastavil on, keď zmizol za tými závesmi a z nich vyšiel niekto iný. Celá šokovaná som urobila pár krokov vzad.

Bol to on.

Ten chlapec z červeného domu - Brat tej mrchy Amy - Ten, ktorý mi urobil jazvu - Ten, ktorý ma znásilnil. A ten, ktorého neznášam najviac na svete.

Keď ma uvidel stáť vedľa neho, zatváril sa, na moje počudovanie, tiež prekvapene. Asi pol minúty sme si hľadeli bez slova do očí a nič nevraveli, až kým nás nevyrušil práve Oliver. Keď videl, ako sa na seba pozeráme, nechápal.

,,Ona?" odkašľal si TEN, ,,Ona je tá Amy?"

Oliver na to len prikývol a podišiel bližšie ku mne. ,,Poznáte sa?"

,,Nie." povedala som opak toho, čo povedal Daniel - ten. On nadvihol obočie, no ja som sa odrátila a išla radšej bližšie ku Oliverovi.

,,Načo skutočne si ma tu vzal?"

,,Uvidíš." prehovoril s úsmevom, ,,Daniel nám chce pomôcť, tak som mu o všetkom povedal."

,,S čím ako?" nedočkavo som sa spýtala.

,,On chce tiež odísť z toho ich gangu, ale musí ešte trochu ostať. Môže nám pomôcť a aj to urobí." na konci vety skôr zdôraznil pre Daniela, ktorý bol stále mimo ako ja. Lenže ja som to na sebe nedala poznať. Toto všetko už je za mnou, nebudem sa vracať do minulosti, keď mi to aj tak nepomôže.

,,Ty si v ich gangu?" stále nechápajúc som sa opýtala Daniela, ktorý na to len prikývol.

,,Stalo sa toho veľa." povedal nakoniec. A zatiaľ, kým si ma obzeral, som si mohla obzrieť aj ja jeho. Vyzeral inak, aj keď to je asi jasné, keďže to už bolo dávno, čo som ho videla. Vlastne bolo aj zvláštne, že som ho po takom čase spoznala a aj on mňa. Mala som trochu síce iné vlasy aj postavu, ale aj tak som vyzerala rovnako. Stále mal tie hnedé vlasy, ale iný účes, v ktorom vyzeral určite lepšie. Nadvihli sa mi kútiky úst, čo on nechápal, ale takto to malo byť.

Už dávno nie som to dievča, Daniel.

,,Amy, povedz mi, odkiaľ ho poznáš, nie som debil." pripojil sa Oliver.

,,Nie, ty mi povedz, čo tu robím. Schválne si ho tu zobral?" drzo som si stála na svojom.

,,Ja vôbec neviem, o čom.."

,,On je ten chlapec." zavrčala som a chystala sa ísť preč, ale Daniel ma chytil za ruku. Tak som musela chtiac-nechtiac čeliť Oliverovmu ľútostivému pohľadu.

,,To som nevedel.. Odkiaľ asi?" obraňoval sa profesionálne.

,,To je jedno, idem preč." Mne to bolo aj tak jedno, chcela som ísť odtiaľ preč a hlavne, keď ma držal Daniel. Chcela som sa mu vytrhnúť, ale keď neustúpil, kopla som ho rovno do gúľ.

,,Au, to ma bolelo." bolestne zasyčal, keď spadol na zem. Oliver sa začal smiať, ale nedovolil mi utiecť. Chytil ma za ruku, a keď ma držal on, cítila som sa viac istejšie a nepokúšala som sa ujsť.

,,Hovoril som ti, že ťa nenechám samú. Nechcel som ti ukázať jeho, ale niekoho, koho prítomnosť ťa istotne poteší." so smiechom povedal a priviedol ma bližšie za závesy. Vážne som nevedela, koho by som mala očakávať, ale teraz ma už nič neprekvapí.

Keď som videla obrys ženskej postavy, ktorá sa blížila ku mne, Oliver sa vytratil a nechal ma tu s tou osobou samú. V duchu som sa pripravila, a keď som uvidela známe oči, skoro som sa rozplakala.

No, čo myslíte, kto to je?