Hravá ✔

38.

Ako čas plynul ako najrýchlejšie sfúknutie balóna, pomaly som si začala zvykať. Na to všetko. Chýbal mi Oliver - a ešte ako - ale nemohla som stráviť celý svoj čas tým, že naňho budem rozmýšľať, lebo aj tak to ničomu nepomôže.

Daniel ma zobral k nemu do bytu, ktorý nebol veľmi veľký, ale aj tak sa so mnou oň podelil.

Spolu sme pátrali a hľadali tajné Fitchove miesta a rozmýšľali, čo má v pláne. Každopádne sme chceli zabrániť ďalšej lúpeži v banke, ktoré oni tak veľmi radi robili.

Nešlo len o to zachrániť Olivera a Elen, ale aj o povinnosť robiť dobré veci.

Žiadne ďalšie úmrtia.

Žiadne ďalšie utrpenie.

Žiadne ďalšie lúpeže.

Ani únosy.

Chceli sme tomu zabrániť. A to by sme urobili len vtedy, keby sme sa ho nadobro zbavili.

A tak to išlo. Ďalší týždeň strávený hľadaním.

Ale občas sa to vyplatí.

Aj nám sa to vyplatilo. Nenašli sme toho veľa, ale aspoň niečo áno. Po tom, čo všetci ostatní odišli, sme si museli nájsť nových spojencov. A nebolo to ľahké, no zároveň ani nie veľmi ťažké.

,,Amy?" zavolal na mňa Daniel, keď som práve otvorila na mobile mail.

,,Áno?" ozvala som sa a odtrhla zrak od mobilu.

,,Niekto za tebou prišiel."

,,Čo?" nechápala som a postavila sa.

,,Niekto je dole a dal si ťa zavolať. Neviem, kto to je, ale mohol by to byť niekto z gangu. Asi by si tam nemala ísť." nepáčilo sa mu to. A nebol jediný.

Kto by za mnou chodil?

Nakoniec som sa odvážila a vstala. Aspoň to vyskúšam.

A keby niečo, budem len mŕtva.

,,Nie, vážne by si nemala." Chytil ma za ruku a zastavil ma tak v chôdzi.

Ale ja som tak chcela Olivera, že som nemyslela na to, čo by sa mi mohlo stať.

,,Prosím, nechaj to tak. Chcem vedieť, kto to je." Nakoniec nemal ani šancu prehovoriť, lebo som za sebou buchla dvermi a ocitla sa tak v ďalšej "mojej" izbe.

Vybrala som si z tašky dobre schovanú zbraň, ktorú som mala už od samého začiatku. Brala som ju preto, lebo som vedela, že ju raz budem potrebovať. Možno teraz je ten moment.

Skryla som si ju za opasok, aby ju vôbec nebolo vidno a otvorila dvere. Daniel nič nenamietal, čo mi bolo aj trochu podozrivé, ale nijak som to nebrala, lebo mne prišlo podozrivé všetko.

Zišla som úplne na najnižšie poschodie, kde by mal vonku niekto stáť.

Alebo si zo mňa Daniel urobil srandu a teraz ma tu nechá na noc.

Otvorila som dvere a hneď som pocítila studený vánok, ktorý mi asi na stotinu zabránil dýchať. Pri tom všetkom som si ani neuvedomila, že hneď je zima. Vlastne bol už november a my sme len mohli čakať na blížiaci sa sneh.

,,Ty si Amy Summers?" ozval sa mužský hlas za mnou. Otočila som sa, ale nebola som taká blbá, žeby som potvrdila jeho slová.

Znova. Stál oproti mne celkom mladý muž, ktorý nevyzeral veľmi výstražne alebo ako mafián. Vyzeral skôr ako nejaký mazlíček.

Dobre, to bolo trochu mimo témy.

,,Takže asi áno," usmial sa, ,,Prišiel som za vami. Chcem vám pomôcť nájsť Olivera. Viem, kde by ho mohli skrývať a aj kde majú všelijakých ľudí."

,,O čom to vravíte?" robila som sa hlúpa. Lenže on na to len pokrútil hlavou a začal niečo vyberať z vrecka.

Bála som sa, žeby to mohla byť zbraň, a tak som inštinktom chcela vytiahnuť tú svoju. Ale keď som uvidela, že vybral z vrecka nejakú fotku, nechápala som ešte viac.

,,Tu," ukázal mi fotku, kde bol Oliver a ten muž možno pred pár rokmi, keď boli malí. Ten chlapec na fotke vyzeral presne ako Oliver. ,,Som Oliverov brat."

,,On má brata?" opýtala som sa, načo prikývol. Nevedela som, čo si mám myslieť, ale predovšetkým som si myslela, že mu Fitch zabil celú rodinu.

,,Jediná rodina, ktorú má." potvrdil a zadíval sa do diaľky.

Aj keď som mu veriť nemusela, nejak som vedela, že vraví pravdu. Tak som ho pozvala dnu.

Možno má Oliver predsa len nádej.