Hravá ✔

40.

Nakoniec sa tomu Stephenovi dalo veriť.

Momentálne sedíme v Stephenovom dome a čakáme na nejakých ľudí, čo mali prísť, ani neviem prečo. Ale ani ma to nijak netrápilo.

Dneska je ten deň.

Deň, kedy pôjdeme po Olivera.

Ale tentoraz tu nie sme desiati; bude nás tam okolo tridsať. Náš plán nebol nijak zložitý. Jednoducho vtrhneme do ďalšieho skladu a začne sa strieľať. Najprv ma z toho Stephen chcel vynechať, lebo tu žiadne iné dievča nebolo, ale veľmi dobre som ho presvedčila o tom, že som drsné dievča.

Možno.

,,Už sú tu." povedal mi Daniel, ktorý po celý čas sedel pri mne. Obidvaja sme sa postavili a pozreli na dobre stavaných chlapov. Čo sa týka toho, boli tu takí asi všetci okrem mňa.

,,Autá sú pripravené?" opýtal sa tých mužov Stephen. Obidvaja prikývli, akoby bol Stephen šéf gangu.

,,Tak ideme." povedal smerom ku nám a všetci sme sa pohli von.

Moje srdce bilo tak rýchlo, že som myslela, že to nezvládnem. Tešila som sa na to, že ho uvidím, ale bála som sa toho, čo sa môže prihodiť.

Čo keď mu niečo spravili?

,,Neboj, bude v poriadku. Oliver je múdrejší, než sa zdá." upokojil ma Stephen a ja som sa nezmohla na nič iné, len na bohapusté prikývnutie.

Tak sme nastúpili do auta, kde sedeli ďalší muži, až som sa čudovala, odkiaľ ich toľko zobral. Sedela som pri Danielovi a všetci si skontrolovali zásobníky a aj samotné zbrane.

Všetci sme mali nepriestrelné vesty a museli sme si dať na hlavu aj helmy pre prípad núdze. Ja som mala dve zbrane. Jedna bola veľká, ktorá malá dosť veľký zásobník a tá druhá bola menšia, ale zato lepšie "držateľnejšia".

Auto naštartovalo. Ani som si nevšimla, kto je šofér, lebo som bola úplne mimo. Toto je iný level, než aký to bol predtým. Hocikedy môžu niekoho zabiť. Ale jedna vec, čo ma upokojovala, bola tá, že sme vlastne mali "moment prekvapenia", ako to býva vo filmoch.

,,Máš všetko pripravené?" spýtal sa ma Daniel, ktorý si už nič nekontroloval, a pre istotu ani nečakal na odpoveď a hneď mi sám všetko skontroloval. Nakoniec prikývol a vedela som, že ma očami povzbudzoval.

Ďakujem, Daniel, ale ja to zvládnem. Ide predsa o Olivera.

Bolo to rýchlejšie, než ako by som čakala. Auto zastalo, no nevedela som, kde, lebo som si to ani nevšímala. Myslela som len na to, ako ho zachránime. Teda som v to aspoň dúfala.

Rozbehli sme sa všetci, pekne za radom, a potichu sa všetci skrčili a čakali na signál. Keď mi vtedy bilo srdce šialene, tak teraz to neviem čo bolo. Myslela som, že umriem, a ani by ma nemuseli zastreliť.

Hlavný "šéf" pokýval rukou, čo znamenalo, že nám dal signál. Rýchlo som sa postavila a išla úplne za nimi, ale oni ostali stáť pred dverami, lebo dvere boli zamknuté. Kopla som do nich skôr, než by to urobil niekto iný, a dvere boli otvorené. Musela som ísť posledná a dávať pozor, či nejde niekto za nami.

Všade bola úplna tma, tak sme si museli zasvietiť s baterkami. Boli tu len jedne dvere, ale skôr, než by sme ich stihli vyraziť, pribehli ich muži a začali strieľať.

Ale na to ostali všetci jeho muži mŕtvi, ani som nemusela stlačiť spúšť.

,,Zostaňte pokope!" povedal nám predtým, než sme vykopli aj tie dvere.

Všetko som zrazu videla. Olivera, Elen, Fitcha a ostatních ľudí, ako kľačia na zemi so zaviazanými rukami. Samozrejme, okrem Fitcha a pár jeho chlapov.

Prečo tu všetci boli?
Stretli sa nám s Oliverom pohľady. Ten jeho bol prekvapený a zároveň šťastný a môj bol trochu vystrašený, ale aj odvážny.

,,Ale, ale, čo to tu máme?" začal Stephen typickým mafiánskym hlasom. Určite nás Fitch nečakal, lebo sa tak prinajväčšmi netváril, ale vedel to dobre zakryť.

Nikto nič neodpovedal, lebo sa začalo strieľať. Nestihla som ani zaregistrovať, kde sa podel Oliver, lebo som sa musela brániť a postreliť pár ľudí. Fitchovi prišla na pomoc ďalšia skupina ľudí z druhej strany. Musela som sa vyhýbať guľkám a naopak ich aj strieľať. Bolo to iné, než na tréningu. Toto bolo skutočné. Neuvedomovala som si, že zabíjam ľudí.

Môj jediný cieľ bol zachrániť Olivera.

Aj keby ma to malo stáť život.

Zrazu som aj ja pocítila veľkú bolesť na nohe a hneď som vedela, že ma niekto postrelil. Skryla som sa na za stôl, ktorý tú bol, a pozerala na škodu. Nebolo času. Odtrhla som si kus rukávu a pevne si to aj napriek bolesti zaviazala.

Pozrela som sa von z môjho úkrytu, ale už som nevidela žiadne guľky. Vpredu stál Fitch a pod krkom držal Olivera. Ostatních blokovali ďalší ľudia, a tak nemohli strieľať.

Bolo to na mne.

Ja som bola ich jediná šanca.

Nadýchla som sa a s tou veľkou zbraňou namierila. Nebolo jednoduché ho trafiť, keďže tesne pri ňom bol Oliver.

Musela som sa sústrediť.

Namierila som lepšie na Fitchovu hlavu, aj keď sa mi nenormálne triasla ruka, a po malom povzbudení sa som vystrelila.

Guľka letela a ja som mala pocit, že letí večnosť. Všetko sa mi začalo točiť a oči sa mi pomaly zatvárali.

Posledné, čo som videla, bolo to, ako guľka prevŕtala Fitchovi hlavu.

Hneď na to som zatvorila oči a mohla som si víťazstvo pripísať na svoju stranu.