Hravá ✔

25.

,,V poriadku?" spýtal sa nakoniec. Asi to ticho nerobilo dobre nám obom.

,,Asi," začala som, ,,Síce by som na to mala byť zvyknutá, ale aj tak sa pri toľkej krvi musíš nachvíľu pozastaviť."

Myslím, že aj tí mafiáni majú ten divný pocit. Nejde ani veľmi o to, že vieš, že tá krv patrila človeku, ale stále ťa to donúti premýšľať. Hlavne, keď si vtedy vždy spomeniem na matku s otcom, ktorý tiež museli takto zomrieť.

Tí ľudia..

Mali rodiny.

Deti.

A oni im len tak zoberú život.

No nie každý je dobrý, nie? Sme ľudia. Sme stratení a je na nás, čo urobíme. Len na nás..

,,Máš pravdu. Každý si myslí, že mafiáni sú drsní frajeri, ktorých nič nezaujíma, ale nie je to tak. Veľa ľudí, čo tam sú, tam nie sú dobrovoľne. Nejde ani o to, ale vždy, keď niekoho zabiješ, trpíš aj ty. Začínaš uvažovať, aký ten človek mal život a zožiera ťa to. A hlavne, keď sa dozvieš, že mal rodinu." hovoril to tak nahnevano a bolestivo, až som mala pocit, že hovoril z vlastnej skúsenosti.

Nestihla som mu odpovedať, lebo zastavil auto a vystúpil. Nečakala som na zavolanie a vystúpila som aj ja. Stále mi niečo vŕtalo v hlave.

,,Kto presne zabil môjho otca?" spýtala som sa otázku, ktorej odpoveď som už tak dlho túžila vedieť.

Aj ten pocit ma stále zožieral, a ani neviem prečo, on ma prinútil sa k tomu vrátiť, lebo začal tú tému.

Zastavil sa v chôdzi, lebo mal práve namierené do nejakého domu, ktorý som si ani nevšimla, lebo som bola zaneprázdnená rozmýšľaním.

Konečne sa otočil a v jeho očiach som videla slzy. Pravé slzy. Nadýchla som sa, o krok ustúpila a čakala, kedy mi potvrdí moje myšlienky.

Nemohol to byť on.

Ale keď vravel o tom zabití človeka, akoby..

,,Ja som to nechcel.. Naozaj."

Chytil ma za ruku a prinútil ma pozrieť sa mu do očí, z ktorých sa odrážala ľútosť.

Taká veľká, až sa mi scvrklo srdce do malej gule.

,,Nebudem ti tu vravieť tie sračky, že som nemal na výber, lebo ja som mal.. Bol som to ja, kto vystrelil tvojmu otcovi guľku do hlavy. Zabil som človeka, ktorý mal rodinu, ktorá ho potrebovala. Pripravil som ťa o milovaného človeka a ani nevieš, ako to ľutujem." To už sa mu slzy spustili z očí. ,,Nie som dobrý človek a zabil som viac ľudí, ale to, že som zabil tvojho otca, ľutujem najviac.."

Nemohla som vydržať ten nátlak a rozplakala som sa tiež. Ten pocit, že práve on zabil môjho otca, bol neopísateľný. Nechcela, a ani nemohla, som sa za to naňho hnevať, lebo toho pre mňa urobil veľa, ale aj tak som to musela predýchať.

,,Nečakám od teba, že mi odpustíš, ale prosím, nechoď preč. Prosím, viem, že ma teraz nenávidíš, ale nenechávaj ma samého. Musíme byť teraz spolu.. Prosím."

Bolo to také dôverné a smutné, že som na to, že ho opustím, vôbec ani nemohla pomyslieť.

Teraz sa musíme navzájom podržať. Sľúbila som to. A ja sľuby vždy dodržím.

,,Ale vieš čo? Musím mu poďakovať, lebo inak by som ťa asi nespoznal. A to bola tá najlepšia vec, aká sa mi kedy mohla stať."

,,Prečo ma nezabiješ?" opýtala som sa, stále s chvejúcim sa hlasom. Zamračil sa a vôbec ma nenechal od neho odstúpiť. Naopak, pristúpil ešte bližšie a donútil sa mu pozrieť do očí.

,,Amy.. Nikdy by som ti neublížil. Poznal som tvojho otca.. No aspoň na pár momentov. Bol vtipný ako ty a máš jeho oči. Naopak.. Úsmev máš po svojej mame, ktorú som tiež videl. Tvoji rodičia boli skvelí a teraz, keby ťa mohli vidieť, by na teba boli tak strašne hrdí, že si to celé zvládla.. Nikdy ti neublížim. Ani keď si budem môcť vybrať pred svojím životom a tvojím, vždy si vyberiem ten tvoj. Nemôžem vziať späť, čo som urobil, ale môžem to teraz zmeniť. Chcem, aby si vedela, ako strašne moc ťa mali tvoji rodičia radi. Tak isto ťa budem mať rád aj ja."

Prikývla som a dala mu tak najavo, že ho teraz neopustím a ostanem s ním až do konca, nehľadiac na to všetko. Nevedela som, čo tým všetkým myslel, ale mala som pocit, že..

Nemohla by som teraz odísť.

Ešte sa nič nezačalo.

,,Ja.. Potrebujem byť teraz sama.." vydýchla som bezducho. Pozrel na mňa zúfalo, ale upokojila som ho tým, že som ho objala, a zotrvala som tak trochu dlhšie. Potrebovala som objatie, a možno bolo divné, že práve od vraha môjho otca, ale potrebovala som to.

Ani som nevedela, aké to je žiť v mafii.

Nevedela som, ako sa cítil v tej situácii.

Nevedela som nič.. Tak ako by som ho mohla opustiť?

Stisol ma ešte pevnejšie a hlavu si zaboril do môjho krku.

,,Sľúb, že nikam nepôjdeš." doliehal na mňa zúfalo.

Nikdy som si nemyslela, že ho takého uvidím. Nikdy.

,,Sľubujem." Poslednýkrát som sa naňho pozrela a potom sa rýchlou chôdzou vybrala do blízkeho lesa. Ani ma nezastavoval, lebo vedel, že potrebujem čas.

Neviem, čo sa práve stalo, ale niečo sa zmenilo. Ale neviem, čo a ani prečo.
Viem len, že ho nemôžem opustiť, ani teraz a asi ani nikdy.