I'm finally free (Dokončené)

Kapitola 1

Zobudila som sa na zvonenie budíka. Bolo 5:30 a mala som presne 3 hodiny dostať sa na letisko. To by som mala stíhať-pomyslela som si.Hodina na prípravu mi bohate stačí,nakoľko kufre som si pobalila už včera a dve hodiny na cestu. Pomaly som sa pozbierala z postele a nasmerovala som si to do kúpeľne. Bleskovo som sa osprchovala vlažnou vodou,aby som sa prebrala z polospánku, obliekla som si prichystané veci obyčajné rifle, jednoduché čierne tričko a na to som si hodila svetrík horčicovej farby. Prečesala som si vlasy a nechala ich voľne rozpustené. Veľmi nerada sa líčim,takže u mňa to vyzerá asi takto: hydratačný krém , ľahký make up,maskara a balzam na pery. Tak a som pripravená-povedala som si sama pre seba a namierila som si to dole schodmi do kuchyne.V polovičke schodiska som už počula rozprávať mamu a otca.
,,To dievča by si malo švihnúť,lebo zmešká let." -povedal otec.
Celý otec!-zasmiala som sa pre seba.
,,Nevadí,aspoň by tu ostala dlhšie,,-povedala mama.
V tej chvíli som vstúpila do kuchyne.
,,Mami počula som ťa."- povedala som s úsmevom. Mama si založila ruky v bok a skoro s plačom šepkala- ,,Veď ja som to myslela vážne."
Neváhala som ani sekundu ,pristúpila som k nej a objala ju.
,,Ja viem mami,ale vieš,že nemôžem už dlhšie zostať,sľúbila som bratovi,že sa zastavím aj tam,veď som ich nevidela vyše roka a malý mi fakt chýba."
Aby ste ma chápali rodičia žijú na Slovensku,otec je Angličan a mama Slovenka. Brat v Írsku a ja v Anglicku. Celá rodina je rozlietaná a mama to znáša ťažko. Brat chodí aj s rodinou domov každý rok,ale ja som nebola doma už asi 4 roky. Teraz som si konečne vybavila dlhšie voľno a rozhodla som sa navštíviť rodičov aj brata.Dva týždne u rodičov ubehli ako voda,ale už sa teším na brata Matta,švagrinú Lisu a krstného syna Damiana. Neviem sa dočkať Írska,milujem ho. Dávnejšie som rozmýšľala aj nad tým,že sa tam presťahujem,ale nechcela som opustiť svoju prácu zdravotnej sestry v onkologickom ústave pre deti,nemala by som srdce nechať tam deti,ktoré mi až príliš prirástli k srdcu,už aj teraz mi chýbajú.
,,Dáš si kávu?"-spýtala sa mama.
,,Mami to si sa ani pýtať nemusela."-usmiala som sa na ňu.
,,Veď ja viem."-odpovedala a už mi do ruky dávala šálku s horúcou,úžasne voňajúcou kávou.
,,Ďakujem.,"-poviem so slzami v očiach .
,,Ľúbim Ťa,teda Vás"-pozrela som sa na otca ,ale to už mi slzy tiekli potokom a neudržala som v sebe vzlyk. Otec mi vzal z ruky šálku a silno ma objal.
,,Aj mi teba dcérka"-povedal a pobozkal ma na čelo. Počula som ako mama vzlyká tiež.
,,Dobre ženy už stačilo,poďme lebo fakt zmeškáš let."-zavelil otec a my s mamou sme sa nahlas zasmiali a pobrali sa do predsiene. Všetci sme sa obuli,otec pozbieral batožinu a mohli sme vyraziť. Cesta na letisko prebehla pomerne rýchlo. Celý čas sme sa rozprávali,spomínali a veľa smiali. Keď otec zaparkoval na letiskovom parkovisku som už zase cítila hrču v hrdle.
,,Nebudem revať ako malé decko"-dookola som si hovorila. Vybrala som si batožinu z kufra auta a rozlúčila sa s rodičmi. Naposledy sme si zamávali a ja som vstúpila do odletovej haly so zmiešanými pocitmi. Na jednej strane som sa tešila na brata a na druhej strane mi bolo ľúto,že som s rodičmi po takej dlhej dobe strávila tak málo času. S týmito myšlienkami som sa postavila do radu na odovzdávanie batožín a prichystala si pas a letenku. Cez kontroly som sa dostala na moje prekvapenie dosť rýchlo. Neviem čo som čakala,veď som na Slovensku,kde je letisko malé. V Dubline to bude iná káva. Na monitore som si pozrela číslo brány ,z ktorej mi odlieta lietadlo a namierila som si to do obchodu s potravinami,aby som si kúpila vodu a časopis,keďže mám ešte skoro hodinu do odletu. Zaplatila a poďakovala som sa predavačke,ktorá sa na mňa milo usmiala.
,,Brána číslo 10,,-opakovala som si v duchu. Pri bráne som sa poobzerala a skonštatovala,že nebude veľa cestujúcich. Sadla som si na prvú voľnú stoličku,do uší si dala slúchadlá,zapla hudbu a čakala. Po asi piatich pesničkách som sa rozhodla,že skočím na toaletu,lebo lietadlové toalety nenávidím. Ako som vstávala zo stoličky, časopis mi vypadol z lona a pristál na zemi.
,,Do riti."-zanadávala som na hlas. Chcela som sa zohnúť,aby som ho zdvihla,ale niekto ma predbehol.
,,Ďakujem za pomoc,ale zvládla by som to aj sama."-rýchlo som zo seba vysypala,ale to by som nebola ja keby...
,,Do riti."-ďalšia nadávka. Zo stoličky mi spadla aj taška. Cítila som ako mi začínajú líca naberať farbu najsýtejšej červenej aká existuje. Zahanbene som sa pozrela do zeme a videla som,že ten niekto sa načahuje už aj po moju tašku. Do tváre som mu nevidela,lebo mal sklonenú hlavu. S pod čiernej čiapky mu vykúkali krátke hnedé vlasy,mal na sebe sivý kabát. Obratne pozbieral moje veci a vyrovnal sa. Načiahol ruky s vecami ku mne. S tichým ,,Ďakujem" som ich od neho zobrala,ale nemala som odvahu pozrieť sa mu do tváre. Pomaly som zdvíhala hlavu. Ako som sa pozrela hore,uvidela som tie najmodrejšie oči na svete.
,,Nemáš za čo."-povedal neznámi zvláštnym prízvukom, asi Írskym a pritom sa mi stále pozerá do očí.
,,Ešte raz ďakujem."-šepla som,ale nebola som schopná pohybu,jeho oči ma nepustili. Modré ako oceán,ako nebo,ako...Z môjho premýšľania ma vytrhol nepríjemný hlas muža.
,,Upozornenie pre cestujúcich letu 766 Bratislava Dublin,nástup na palubu je povolení,prosím... "
,,Prepáč ja už musím ísť."-vyčarila som ten najkrajší úsmev akého som bola v tej chvíli schopná. Pravou nohou som urobila jeden krok smerom k toaletám,ale ten druhý sa mi nepodaril ako som si v hlave naplánovala. Ľavou nohou som zakopla o menší kufor,ktorý si tam položil cestujúci stojací v rade k bráne. V tej chvíli som stratila rovnováhu a už som sa videla na zemi. Oči som zatvorila a modlila som sa,aby som nenarobila priveľký hluk pri pristávaní. V živote som za dve sekundy nemala toľko myšlienok v hlave.
,,Prečo ja?Prečo tu?Prečo teraz? Dúfam,že sa sem nikto nepozerá!Prečoooo?"
Na moje prekvapenie som nepristála na zemi,ale v náručí modroočka.
,,Si v poriadku?"-spýtal sa a pritom sa usmieval.
,,Áno,ďakujem."-moje zahanbenie prezradili sýtočervené líca.
,,Si poriadne motovidlo. Vieš o tom? Mal by som byť stále na blízku,aby sa ti nič nestalo."-a zasa ten úsmev.
,,To nie je dobrý nápad,pri mne by si mal plné ruky práce."- úsmev som mu opätovala.
,,A mimochodom ,už ma môžeš pustiť."
,,Si si istá?"
,,Áno,som si istá."-povedala som rozhodne.
,,Asi."-iba tak pre seba.
,,Asi?"-spýtal sa.
,,To som povedala nahlas?Fakt! Budem v poriadku."-dúfam,pomyslela som si,musím sa odtiaľto dostať,už viac trapasov dnes neprežijem. Pomrvila som sa v jeho náručí a on ma neochotne pustil.
,,Ešte raz ďakujem."-s týmito slovami som začala kráčať smerom k toaletám a pozerala som sa okolo seba,či ma niekto nevidel.
,,Pozeraj pred seba."-počula som za chrbtom a preto som sa pozrela pod nohy. V poslednej chvíli som preskočila pohodenú tašku,hlavu som otočila do zadu a žmurkla som na modroočka.
Po vstupe na toaletu som sa oprela o stenu a s veľkým výdychom som sa spustila na studenú dlážku. Tvár som si zaborila do dlaní,mala som chuť smiať sa a zároveň plakať.
,,No nič,veď nikto ma nepozná a jeho v živote neuvidím."- s touto myšlienkou som sa pozbierala zo zeme.