I'm finally free (Dokončené)

Kapitola 13

A áno poviem.

,,Ako povedal Matt,stále si vyberám nesprávnych chlapov."-pri tej vete som sa jemne usmiala.,,Najprv to bolo ako z rozprávky. Sestrička sa zaľúbi do lekára. Boli sme šťastní,aspoň som si to myslela. Ako sa nakoniec ukázalo,chcel iba moju prístupovú kartu k opiátom. To sú lieky od bolesti,ktoré sú také silné,že sa musia uzamykať v trezore. Najprv mizli iba malé dávky a potom stále väčšie a väčšie. Vedenie si myslelo,že som to bola ja ,ale Mary ma z toho vysekala. Dostala som iba podmienku a zrušili my prístup do trezoru. A keďže som nemala prístup,Scott sa tam nemal ako dostať. Bolo mi zvláštne,že je stále nervóznejší a niekedy aj agresívny,ale myslela som si,že má toho veľa v práci. Ale jemu len nestačili drogy z ulice. A potom prišiel ten piatok. Bola som v práci ako každý deň. Na chodbe som uvidela Scotta ako mieri ku mne. Oči mal zvláštne,akoby to ani nebol on. V ruke držal zbraň. Potom sa to udialo veľmi rýchlo. Aj keď nebol pri zmysloch,vedel ako na mňa. Nanešťastie práve vtedy tade prechádzal Ryan,môj pacient a on ho chytil. „-pri týchto slovách som si zatvorila oči. Zasa som to videla pred sebou,akoby som tam práve teraz stála.
,,Vyhrážal sa,že ak ho nepustím do trezoru,zabije ho. Ochranka ani nikto iný nemohli nič spraviť,báli sa o Ryana. Vysvetľovala som mu,že nemám prístup k trezoru. Prosila,aby pustil Ryana a zobral mňa,ale nič. On iba mával zbraňou a chcel svoje drogy. Jeden z ochrankárov si myslel,že nedáva pozor a zozadu ho napadol,ale Scott si práve vtedy dával dole ruku a keď ho prekvapil útok ochrankára,stlačil spúšť na zbrani a zasiahol Ryana. A zostalo ticho. Nikto sa ani nepohol. Iba jeden ochrankár zostal pokojný a spacifikoval ho. Ryana zobrali do operačky,ale už mu nevedeli pomôcť."-posledné slová som už povedala so vzlykmi,rozplakala som sa. Nevnímala som nič iné iba moju bolesť a smútok. Bolelo ma,že ma oklamal muž,ktorému som verila a možno aj ľúbila. Bolelo ma,že kvôli mne zomrela nevinná ľudská bytosť. Bolelo ma,že som bola taká naivná. Na druhej strane som cítila úľavu. Konečne som to zo seba dostala. Od tej udalosti som sa o tom s nikým nerozprávala. Bolo to tabu.
Pomaly som sa dostávala naspäť do reality. Začala som vnímať ako stojím v Niallovom náručí,ako mi hľadí vlasy a chrbát a utešuje ma. Nasávala som jeho vôňu a pomaly sa ukľudňovala. Je to zvláštne ako na mňa účinkuje. Ale nesmiem si ho púšťať tak blízko seba. O krok som ustúpila,on ma neochotne pustil. Začala som si utierať slzy,ktoré tiekli potokom. Od toho dňa som nevyronila ani slzu. Chcela som sa zdať silnou. Ale teraz som pochopila,že to bola chyba. Slzy mi priniesli úľavu,ktorú som tak potrebovala. Niall stál bez slova a pozeral sa na mňa.
,,Už som v poriadku.".šepla som a pokračovala ďalej.,,Vtedy som si zablokovala všetky účty a celé dni sedela doma. Nechcela som nikoho vidieť,ani Matta s Lisou. Jediný koho som pustila k sebe bola Mary. Asi iba vďaka jej vytrvalosti som tam kde som. Bez nej by som možno..."-nedopovedala som.
,,Nebola to tvoja chyba."-povedal ticho a stále na mňa hľadel.
,,Ale bola. Nemala som mu tak slepo veriť,že som nezbadala čo sa okolo mňa deje."-povedala som a jemne sa usmiala.,,Ale už je to jedno. Stalo sa to a už to nevrátim. Budem s tým musieť žiť celý život."-pozrela som sa do zeme. Jedným krokom prekonal vzdialenosť,ktorá bola medzi nami. Znova ma zobral do náručia. Hlavu som si oprela o jeho rameno.
,,Prepáč,že som ti pokazila deň."-šepla som.
,,Nič si nepokazila. Som ti vďačný,že si mi to povedala."-ešte viac si ma pritiahol k sebe.
,,Teraz patríš do veľmi malej skupiny ľudí,ktorý o tom vedia všetko. Ste iba štyria."-povedala som už normálnym hlasom.
,,Dokážem ti,že si zaslúžim tvoju dôveru."-povedal a ešte zosilnil svoje objatie.
,,Niall?"-povedala som priškrteným hlasom.
,,Áno?"
,,Udusíš ma."-svoje objatie povolil,ale iba natoľko,aby som sa vedela nadýchnuť.
,,Prepáč."

V duši som cítila pokoj. Pokoj,ktorý mi tak chýbal. Pokoj ,ktorý neprerušovalo nič. Moja duša už nekričala o pomoc. Nekričala o skončenie bolesti a v niektorých chvíľach aj o skončenie života. Konečne som sa cítila voľná a to vďaka tomuto chalanovi,ktorého vidím poslednýkrát.

...

,,Pôjdeme sa niekde najesť? Umieram od hladu."-spýtala som sa. Ešte stále sme stáli na pláži v objatí,ale už mi začína byť zima.
,,Konečne sa usmievaš. Čo by si si dala?"
,,Čínu."-povedala som a vykrútila sa z jeho objatia. Nenechal sa a položil svoju ruku cez moje ramená a spolu sme vykročilu. No v tej chvíli som si spomenula,že ma čaká prechod cez lanový most a spomalila som. Niall akoby vycítil na čo myslím.
,,Neboj. Spolu to zvládneme."-ukľudňoval ma. Zastavila som sa pred mostom,zhlboka sa nadýchla a vykročila. Niall ma držal za ruku. Po tom rozhovore sa vo mne niečo zlomilo,cítila som to zreteľne. Neviem ako a prečo sa to stalo,ale začala som mu dôverovať. Mostom sme prešli pomaly,bez väčších problémov.

...

Zvyšok dňa prešiel rýchlo. Cestou domov sme sa zastavili v malej čínskej reštaurácii.
Niallovo auto zastavilo pred Mattovým domom o deviatej večer. Bola som už unavená. Obaja sme vystúpili z auta a iba tam stáli. Ruky som si vložila do zadných vreciek na nohaviciach.
,,Ďakujem ti za príjemný deň."-povedala som unaveným hlasom.
,,Ja ďakujem tebe,že si ma sprevádzala."-a spravil krok ku mne. Stáli sme asi dva kroky od seba. Dal mi možnosť rozhodnúť sa čo bude ďalej. Tak som spravila jeden krok k nemu aj ja. Pristúpil ku mne úplne blízko a čakal. Vytiahla som si ruky z vreciek a objala ho. Poslednýkrát som sa nadýchla jeho vône,dala pusu na líce a odstúpila od neho.
,,Zajtra už idem domov."-povedala som  smutne.
,,Ja viem."-zasa ma vtiahol do objatia.,,Budeš mi chýbať."
Stáli sme ticho,ani jeden z nás sa nepohol.
,,Ale o dve týždne sa vidíme. Nie?"- spýtal sa Niall.
,,Áno."-odpovedala som.
,,A budem ti písať."-povedal ticho.
,,To aj dúfam."-odpovedala som a pritom som sa usmiala. Ešte raz som sa nadýchla jeho vône a odstúpila od neho.
,,Dobrú noc."-povedala som skoro šeptom.
,,Aj tebe."-vykročil k autu. Počkala som,kým nasadne a zamávala som mu. Naštartoval auto a zmizol v tme. Zhlboka som sa nadýchla vlhkého a už studeného vzduchu a pobrala som sa do domu. Vyzula som si topánky a kabát zavesila na vešiak. Potichu som kráčala k obývačke. Televízor bol zapnutý,tak som vošla. Matt ležal na gauči a spokojne si odfukoval. Damian ležal na ňom a pozeral film. Lisa sedela na taburetke a čítala knihu. Pozrela na mňa,odložila knihu a postavila sa. Keď bola pri mne,kývla na mňa hlavou,aby som ju nasledovala. Usmiala sa. Aj ja. Zapla v kuchyni svetlo a variť vodu na čaj. Bez slova prichystala dve šálky a dala do nich vrecúško s čajom.
,,No rozprávaj. Celá žiariš. Mala si príjemný deň?"-začala pomaly.
,,Áno. Veľmi príjemný."-podala mi šálku.,,Boli sme pri Carrick a Rede."-namáčala som vrecúško vo vode.
,,A?"-pozrela na mňa.
,,A vie o Scottovi."-chvíľa ticha.,,A pobozkala som ho."-teraz už ticho nezostalo. Lisa vykríkla,ale hneď si zakryla ústa dlaňami a nedočkavo sa na mňa pozrela.
,,A?"
,,A nič. Zostaneme kamaráti. Po tom mojom vystúpení sa budem čudovať ak mi vôbec napíše."-neveriacky sa na mňa pozrela,ale nechala to tak.
,,Idem si už ľahnúť. Ďakujem za čaj."-povedala som a uložila šálku do umývačky. Vybehla som hore schodmi a zamierila do kúpeľne. Osprchovala som sa,obliekla si pyžamo,vliezla do postele a chytila do ruky mobil. Napísala som SMS-ku Mary.
Ja:,,Už som v poriadku." Mary mi obratom odpísala.
M:,,Teším sa."
Ja:,,Aj ja."
Odložila som telefón a pozerala na plafón. V hlave som si premietala dnešný deň. Mimovoľne som sa dotkla pier. Zatvorila som si oči a s úsmevom zaspávala.