26-ročná Katie Sulliven si za posledný rok prešla ťažkým obdobím. Jedinou jej oporou bola jej najlepšia kamarátka Mary,ktorá ju podržala aj vtedy,keď bola na samom dne. Až jedného dňa náhodne stretla modrookého chalana. V tej chvíli sa zmenilo všetk...
,,Vydrž ešte chvíľu. Hneď to máš." -povedala Mary,keď mi lakovala vlasy. Keďže sme vybrali overal na jednom ramienku,ktorý bol zdobený kamienkami,Mary sa rozhodla,že k nemu by sa najviac hodil vrkoč a la rybí chvost.
Oops! Ang larawang ito ay hindi sumusunod sa aming mga alituntunin sa nilalaman. Upang magpatuloy sa pag-publish, subukan itong alisin o mag-upload ng bago.
Spravila mi jednoduchý make-up. ,,Teba by som si zobrala domov." -usmievala som sa na seba v zrkadle. Mary sa postavila vedľa mňa,objala ma okolo pliec a vlepila mi pusu na líce. ,,Si krásna."-usmiala sa. ,,To vďaka tebe."-úsmev som jej opätovala. ,,Potrebuješ iba poriadne šaty a hotovo."-povedala a zasmiala sa. ,,Táto kráľovská modrá sa mi páči."-znova som sa prezerala v zrkadle. ,,Gemma je tu."-povedala Mary a pozerala do mobilu. ,,Prečo píše tebe?"-pozrela som na ňu. ,,Lebo ti jej nezdvíhaš."-zasmiala sa Mary. ,,Aha."-obzrela som sa okolo seba. ,,Ani neviem,kde mám mobil." ,,No vidíš. Tak preto."-usmiala sa. ,,Nech ide hore. Som zvedavá,či mi to odsúhlasí."-ukázala som na seba. ,,Pravdaže ti to odsúhlasí."-pozerala na mňa.
...
Gemma zastavila auto pred vchodom do kongresovej haly. Obe sme vystúpili z auta a Gemma podala kľúče zamestnancovi parkoviska. Spolu sme kráčali hore schodmi. Ja som išla pomaly,veľmi pomaly. Musela som si dať lodičky. Mary neustúpila. A to som sa naozaj snažila. Vstúpili sme do budovy. Pomaly sme prechádzali chodbou,kde boli zavesené fotografie detí z Afriky. Každá fotka mala aj pár. Na prvú fotku bol smutný pohľad. Na väčšine z nich boli deti vychudnuté,so smutným pohľadom. Na druhej fotke to isté dieťa so šťastným úsmevom,s hračkou v ruke,pekne oblečené. Dala sa vidieť tá starostlivosť,ktorú dostávalo. Pri niektorých som sa na chvíľu zastavila. Gemma ma nesúrila. Stála tam so mnou a pri poslednej fotke mi chytila ruku. ,,Až teraz si človek uvedomí,aké má vlastne šťastie."-povedala potichu. ,,Áno."-šepla som. Gemma ma chytila pod pazuchu a spolu sme vošli do sály. Pri vchode nám zobrali kabáty. Poslíček si išiel oči nechať na Gemme. Vôbec som sa mu nečudovala. Mala oblečené elegantné čierne nohavice a blúzku bez rukávov smaragdovo zelenej farby s trocha odvážnym výstrihom. V miestnosti sa hemžilo veľa ľudí. Pohľadali sme naše miesta a sadli sme si. Chvíľu sme sa iba obzerali. Keď Gemme zamávala postaršia žena,pozrela na mňa. ,,Poď. Zoznámim ťa s riaditeľkou londýnskej sekcie."-povedala. Prikývla som a vstala zo svojho miesta. Už sa tvorili skupinky a každí živo diskutoval. ,,Dobrý deň pani Williansová." -Gemma sa objala so staršou pani. ,,Slečna Styles. Som rada,že ste si našli čas."-objatie jej opätovala. ,,A ako vidím,neprišli ste sama."-pani Williamsová sa ma prezerala. ,,Toto je Katie Sulliven,moja dobrá kamarátka. Dúfam,že vám nevadí,že som ju pozvala."-povedala Gemma. ,,To v žiadnom prípade. Čím viac ľudí,tým lepšie."-usmiala sa. ,,Teší ma. Som Elizabeth Willians,riaditeľka londýnskej sekcie nadácie Unicef." -pristúpila ku mne a podala mi ruku. ,,Katie Sulliven. Aj mňa teší."-tiež som jej podala ruku. ,,Som rada,že takíto krásni mladí ľudia sa zaujímajú o takéto veci." -usmiala sa. ,,Deti sú moja srdcová záležitosť." -úsmev som jej opätovala. ,,Dúfam,že vás neurazím svojou otázkou."-pani Williamsová hľadela na mňa. Naznačila som jej,aby sa pýtala. ,,Aj vy ste blogerka alebo verejne známa osobnosť?"-usmiala sa. ,,Viete toto až tak nesledujem." ,,Nie."-zasmiala som sa. ,,Som sestra na onkologickom oddelení pre deti." -povedala som. ,,Aha."-Elizabeth na mňa hľadela zvláštnym pohľadom. ,,Tak dnešnou mojou úlohou bude zlanáriť vás do našich radov."-usmiala sa. ,,A možno by ste sa mohli pozrieť do Afriky. Sestry potrebujeme stále." ,,Zatiaľ sa nechystám meniť zamestnanie,ale ďakujem za ponuku." -povedala som. ,,OK. Možno po prednáške zmeníte názor."-povedala to s obrovským úsmevom. Určite zbadala niekoho známeho,lebo sa nepozerala na mňa,ale za mňa. ,,Prajem vám príjemnú zábavu. Neskôr sa ešte porozprávame." -povedala a pomaly kráčala od nás preč. S Gemmou sme sa za ňou pozreli. Na druhej strane miestnosti bol veľký rozruch. ,,Prečo je tu toľko fotografov?"-spýtala som sa Gemmy. ,,Nemám ani potuchy."-povedala. Obe sme mykli plecami a išli sme si sadnúť.
