I'm finally free (Dokončené)

Kapitola 61

Príjemné čítanie 🤓🤓

Posledný deň v starom roku.
Je neuveriteľné ako mi tento rok zmenil život.
Spoznala som muža,ktorého nadovšetko milujem. Získala som nových kamarátov. A jeden z nich bude súčasťou môjho života veľmi dlho. Tým som si bola istá. Nie iba preto,že je Niallov najlepší kamarát,ale kvôli Mary.
Vzťah medzi Mary a Harrym bol neuveriteľný. Odkedy sa Harry vrátil z turné,každý deň dokazoval Mary ako ju miluje. A aj Mary bola na tom rovnako. Akoby boli stvorení pre seba. Oni boli stvorení pre seba.
Dokazoval to každý ich pohľad,každé ich gesto,každé ich slovo.
Ich stretnutie nezariadila náhoda,ale osud.
Niekde to mali určite napísané.
Náhoda je nevyspytateľná,ale osud nie. Osud presne vie čo,kedy a ako.
A ja a Niall?
Neviem či to bola náhoda alebo osud,ale to čo bolo medzi nami,bolo niečo krásne.
V živote som nemilovala nikoho tak ako jeho. Aj keď nám hádzali polená pod nohy,vstali sme a išli ďalej.
Vedela som si predstaviť,že by som s ním prežila zvyšok života.
Dúfala som,že nový rok nám prinesie šťastie a aj naši neprajníci si uvedomia,že my patríme k sebe.
Pozrela som vedľa seba a tam ležal on.
Muž,ktorý všetko spáchal.
Muž,kvôli ktorému som bola tým najšťastnejším človekom na celej zemeguli.
A ani o tom nevedel.
Pretočila som sa na bok a sledovala ho.
Do mysle som si zarývala jeho črty tváre,jeho tvar úst,každú malú vrásku,ktorú mal okolo zatvorených očí.
Zarazila som sa,keď oči otvoril a usmial sa na mňa.
,,Ahoj kráska."-povedal svojim ranným chrapľavým hlasom.
Celé vnútro sa mi zachvelo od túžby po ňom.
,,Dobré ránko sunshine."-šepla som,naklonila som sa k nemu a pobozkala ho.

,,Takto si predstavujem každé ráno až do konca svojho živote."-Niall sa usmial a pobozkal ma.
Sedel opretý o záhlavie postele,ja som sedela na ňom obkročmo a hrabala som sa mu vlasoch.
,,Rozcvičkou?"-zasmiala som sa.
,,Myslel som na zobúdzanie sa vedľa teba,ale ani to nie je nápad na zahodenie."-usmial sa a znova ma pobozkal.
,,Kedy máme byť u Eda?"-spýtala som sa.
,,O ôsmej."- Niall ma pohladil po pleci.
,,OK. Predtým by som ešte skočila k Mary,ak ti to nevadí."-pohladila som ho po líci.
,,K Harrymu."-usmial sa.
Spýtavo som sa na neho pozrela.
,,Večer som s ním volal. Povedal,že budú u neho."-vysvetľoval.
,,OK. Tak k Harrymu."-nahlas som si vzdychla.
A moje plány na požičanie si šiat od Mary boli fuč.
,,Je to problém?"-Niall na mňa hľadel.
,,Nie. Len som si od Mary chcela požičať nejaké šaty. Ale nevadí,skočím domov a..."-chcela som dokončiť vetu.
,,A ja pôjdem s tebou a pomôžem ti pobaliť sa. Aj tak tu máš už vyše polovicu vecí,tak prečo tu nemať všetky?"-zdvihol obočie.
,,Niall."-povedala som prosebne.
,,Čo? Nemám pravdu?"-zastrčil mi prameň vlasov za ucho.
,,Ale máš."-sklonila som hlavu.
,,Hádam ti to nevadí."-spýtal sa.
,,Nie."-šepla som.
,,Katie."-chytil mi tvár a donútil ma pozrieť sa na neho.,,Pochop už,že ty patríš sem. Ku mne."-usmial sa a pobozkal ma.

Ako povedal,tak aj spravil. Do môjho bytu išiel so mnou a pomohol mi pobaliť zvyšok mojich vecí.
Stála som pri dverách s krabicou v ruke. Hoci som si brala iba šaty a nejaké maličkosti,byt sa mi zdal byť prázdny,cudzí. Akoby ani nepatril mne. Niall mal pravdu,ja som už patrila k nemu,do jeho domu a toto bol môj starý život. Teraz som už mala nový život,ktorý som milovala,aj keď to znamenalo nechať tu všetko. Na druhej starne to bol dobrý pocit. Nechať tu všetok ten smútok,ten strach a sebaľutovanie,ktoré som tu zažila.
Dvere som zatvorila,otočila som sa a vykročila.
Konečne som sa znova cítila slobodná.
Poslednú krabicu som s úsmevom vkladala do kufra Niallovho auta.
Hupla som vedľa neho a poslednýkrát som sa pozrela do okna môjho bytu.
Byt som nemala v pláne predať. Občas sem zájdem,vyvetrám,poupratujem. Ak nás navštívia Lisa s Mattom,môžu bývať tu.
,,Môžeme?"-spýtal sa Niall a stisol mi ruku.
S úsmevom som prikývla.

NIALL

Stáli sme v Katienom byte,obaja sme držali v rukách krabice.
Posledné.
,,Chceš tu ostať na chvíľu sama?"
-spýtal som sa jej.
Prikývla.
Potichu som opúšťal byt. Pri dverách som sa zastavil a znova na ňu pozrel. Katie stála so sklonenou hlavou a dalo sa na nej vidieť,že potláča slzy.
Bol to naozaj veľký krok.
V životoch nás oboch.
Bol som šťastný,že sa konečne rozhodla nasťahovať sa ku mne.
Lepšie sme to ani nemohli načasovať.
Nový rok začneme spoločne. Nemyslím na to,že budeme spolu na jednej párty,potom u mňa prespí. Teraz už môžeme povedať,že ideme domov,naozaj domov.
Do nášho spoločného domu.
Ten dom si už bez Katie ani neviem predstaviť. Už by to nebolo ono. Keby nebolo jej,v Londýne by ma nič nedržalo.
Zišiel som po schodoch,uložil krabicu do auta a nasadol.
Netrvalo dlho a vo dverách sa objavila Katie. Tú naozaj poslednú krabicu uložila do kufra a sadla si vedľa mňa do auta.
S hlasným výdychom sa pozerala do tmavého okna svojho bytu. Chytil som jej ruku,aby cítila,že som pri nej.
,,Môžeme?"-spýtal som sa jej a stisol jej ruku.
S úsmevom prikývla. Zdvihol som jej ruku a pobozkal ju na ňu.