I'm finally free (Dokončené)

Kapitola 30

Pondelok ubehol rýchlo,mala som ruky plné práce s doťahovaním vecí na zajtrajšie vystúpenie. S deťmi sme spravili poslednú skúšku choreografie a kostýmov.
Domov som sa vrátila včas,ale bola som unavená ako po preflámovanej noci.
V utorok som nemusela vstávať skoro. Do nemocnice som mala ísť až o druhej. Mary mala tiež voľno,takže sme pre Lisu išli na letisko spolu. Naobedovali sme sa,ja som išla do práce,oni ešte mali chvíľu čas. Okolo štvrtej som už bola s nervami v koncoch. Ešte hodina napätia. Nevedela som sa dočkať,kedy to už všetko skončí. Deťom sa ten rozruch náramne páčil,niečo vzrušujúce v ich inak nudných dňoch. V duchu som sa karhala,že som si to vzala na seba. Mohla som radšej sedieť v publiku a s úsmevom sledovať všetko zo stoličky. Ale ja nie,stojím za provizórnou oponou a tŕpnem od strachu. Ale úsmev na tvárach mojich zlatíčok mi kompenzovalo všetku tú nervozitu a stres. Ľudia si už pomaly začínali sadať na miesta. Vedenie naplánovalo dvojhodinový program,deti mali vystupovať medzi prvými,aby si potom vedeli vychutnať nasledujúcich vystupujúcich a niektoré už budú aj tak unavené z toľkého stresu.
A riaditeľ prichystal aj prekvapenie. Nikto nevedel,čo to malo byť. Kongresová hala už bola plná,boli obsadené všetky miesta a veľa ľudí aj stálo. Svetlá sa vypli. Na pódium prišiel riaditeľ nemocnice a poďakoval ľuďom za účasť a pripomenul prečo sme tu. Odrecitoval svoj príhovor a na konci povedal sumu,ktorú už nemocnica vyzbierala a nezabudol spomenúť ani aukciu. Poprosil publikum o ďalšie príspevky,aby nemocnica mohla ďalej fungovať a zlepšovať svoje služby.
Moje zlatíčka prišli na rad ako štvrtý. Ja som bola klbko nervov a oni boli v úplnej pohode. Tanec odtancovali bez jedinej chybičky. Bola som na nich veľmi pyšná. A keď ich publikum obdarilo obrovským potleskom,nevydržala som to a slzy mi tiekli potokom.
Ucítila som objatie na páse.
,,Katie? Prečo plačeš? Spravili sme niečo zle?"-pozrela som dole a hľadela do orieškovo hnedých očí Maggie.
,,Nie zlatko. Boli ste perfektný. To sú slzy šťastia."-pohladila som ju po kučeravých vláskoch.
,,Nie si unavená? Nechceš ísť do izby?"-spýtala som sa jej.
,,Nie. Ešte chvíľu by som zostala. Som zvedavá,čo je to prekvapenie."
-povedala s úsmevom.
Maggie bola moja obľúbená pacientka,ak sa také niečo dá povedať. Mala som rada všetky deti,ale ona bola pre mňa výnimočná. Možno preto,lebo nemala rodičov. Vyrastala v detskom domove. Mala tri roky,keď jej zistili leukémiu. Od toho dňa strávila svoj život v nemocnici. Sú tomu už dva roky. Trávili sme spolu veľa času. Prirástla mi k srdcu. Kvôli nej som si brala služby navyše aj na Vianoce a ostatné sviatky,nechcela som,aby ich trávila sama. Kým ostatné deti zobrali rodičia domov aspoň na pár hodín,ona sedela pri okne a ticho sledovala život za ním. Keď ma zbadala vo dverách,oči jej žiarili. Aspoň takto cítila,že niekomu na nej záleží.
,,OK. Poď. Pohľadáme nejaké voľné miesto."-chytila som ju za rúčku a viedla ju k Lise a Mary. Pri schodoch,ktoré viedli zo zákulisia ma zastavil Martin,jeden z ochrankárov nemocnice.
,,Katie. Potom sa vráť do zákulisia."
-povedal mi pri uchu.
,,Stalo sa niečo?"-zvedavo som sa ho spýtala.
,,Neviem. Odkazuje ti to riaditeľ."
-povedal.
,,OK. Hneď som tu. Len odvediem Maggie."-usmiala som sa.
Maggie nespúšťala oči z Martina. On si k nej čupol.
,,Maggie. Bola si skvelá. Super vystúpenie."-pohladil ju po líci.
,,Ďakujem Martin."-Maggie mu s úsmevom skočila do objatia.
Chvíľu nám trvalo,kým sme sa predrali cez dav a našli Mary a Lisu.
,,Ahojte."-objala som sa s Mary aj Lisou.
,,Môžem vám tu nechať na chvíľu Maggie? Musím sa vrátiť do zákulisia."-pozrela som na ne s prosbou v očiach.
,,Ja ti ju rada postrážim."-ponúkla sa Lisa. Prikývla som.
,,Ja na chvíľu musím skočiť do kancelárie,vyskytli sa menšie problémy okolo jedného prípadu. Ale večer sa stretneme."- Mary vstávala zo sedadla.
,,Škoda."-pozrela som na ňu.
,,Čo bude to prekvapenie?"-spýtala sa Lisa.
,,Nemám ani potuchy."-priznala som sa.
,,OK. Baby. Večer sa stretneme. Musím bežať."-ozvala sa Mary.,,Zlatko,ty si bola najšikovnejšia."-žmurkla na Maggie. Maggie vyčarila úsmev hodný zlata. Všetky sme zamávali Mary a ona sa stratila v dave.
,,Prečo sa tam musíš vrátiť?"-spýtala sa Maggie.
,,Neviem,zlatko. Ale dúfam,že tam nebudem dlho. Zatiaľ tu zostaneš s Lisou. OK?"-upravila som jej sukničku. Prikývla.
,,Hneď som späť."-povedala som Lise.
,,OK. My to zvládneme,však?"-Lisa pozrela na Maggie. Maggie sa hneď pýtala do jej náručia.
Znova som sa predierala davom späť do zákulisia. Mala som pocit,akoby ma niekto sledoval. Na chvíľu som sa zastavila a obzrela sa okolo seba. Nevidela som nič podozrivé,každý sa venoval svojmu spoločníkovi. Potriasla som hlavou a pokračovala ďalej do zákulisia. Pri opone som sa ešte raz otočila a prebehla očami po miestnosti. Pri vchodových dverách stál muž v šiltovke. Stál dosť ďaleko a mal ju stiahnutú nízko,takže som mu nevidela do tváre. Ale,keď zbadal,že sa na neho dívam,otočil sa a vyšiel von.
Zvláštne.-pomyslela som si.
Vstúpila som za oponu a na druhej strane miestnosti som uvidela riaditeľa. Ako sa zdalo,mal dobrú náladu. S niekým živo diskutoval.
Čo by mohol od mňa chcieť? Pomaly som kráčala k nemu. Zastavila som sa za jeho chrbtom a upravila som si šaty.
,,Dobrý deň pán riaditeľ. Hľadali ste ma?"-usmiala som sa najkrajšie,ako to len išlo. Dúfala som,že nemám nejaký problém. Naposledy som sa s pánom Mooreom stretla po incidente so Scottom. Otočil sa ku mne s úsmevom.
,,Dobrý deň slečna Sulliven. Bolo to úžasné vystúpenie."-pán Moore mi podával ruku.
,,Ďakujem."-povedala som.
,,Poďte so mnou."-pán Moore ma viedol hlbšie do zákulisia.,,Náš čestný hosť prijal pozvanie iba pod podmienkou,že sa s vami môže stretnúť."-pozrel na mňa.
,,So mnou? Prečo sa chce stretnúť práve so mnou a kto to je?"
-nechápavo som sa pozrela na pána Moora.
Zastavili sme pred dverami,pán riaditeľ na ne zaklopal a otvoril ich.
,,Harry!"-od prekvapenia som prestala aj dýchať. ,,Čo tu robíš?"-skoro behom som sa mu vrhla do náručia.
,,Vedel som,že sa budeš tešiť. Ale,že až takto?"-Harry sa zasmial a objatie mi opätoval.
,,Ako to,že si tu? Nemal si byť v Nemecku?"-trocha som sa od neho odtiahla.
,,Pán riaditeľ mi poslal pozvánku už dávnejšie,ale odmietol som kvôli šnúre. Ale potom som zmenil svoj názor. Teraz mám dva dni pauzu,tak som mu zavolal,či to pozvanie ešte platí. Tak som tu."-usmial sa.
,,Ďakujem."-šepla som.
,,Pán Styles bol taký štedrý a daroval nemocnici dosť vysokú čiastku."-povedal pán Moore. Pozrela som na neho,potom na Harryho. Harry mykol plecami.
,,Ďakujem."-znova som šepla a objala ho silnejšie.
,,Naozaj nemáš za čo."-povedal Harry.
,,Pán Styles. Prišli ste iba kvôli mne?"-spýtala som sa s úsmevom,keď sme kráčali k javisku.
,,Možno."-pozrel na mňa.
,,Mary tu nie je. Musela skočiť do kancelárie."-usmiala som sa. Harry sklonil hlavu.
,,Ale večer ideme na pohárik. Mohol by si sa pridať."-pozrela som na neho.
,,Večer už odlietam do Belgicka."
-povedal potichu.
,,To si letel toľko iba pre pár hodín?"
-spýtala som sa.
,,Naozaj som ťa chcel vidieť."-znova ma objal.,,Horan to nestihol?"-spýtal sa.
,,Vracia sa až zajtra."-pozrela som do zeme.
Pán Moore sa zastavil a pozrel na mňa.
,,Slečna Sulliven. Vy sa pohybujete v takýchto kruhoch a ja o tom ani neviem?"-spýtal sa pán Moore.
,,Nevie o tom nikto. A bola by som vďačná,keby to tak zostalo."-povedala som rázne.
,,Iste."-povedal diplomaticky pán Moore a pokračoval v chôdzi. Harry sa usmial. Buchla som ho do ramena.
,,Slečna Sulliven. Nebite ma."-usmial sa Harry.
,,Prepáčte pán Styles,ale musela som."-obaja sme sa nahlas zasmiali. Harry ma objal okolo ramien a kráčali sme za pánom Moorom.
Zastavili sme sa pri opone,pán Moore vyšiel na javisko a postavil sa pred mikrofón.
,,Dámi a páni. Najprv sa vám chcem poďakovať za vašu účasť na našom benefičnom večierku a za vaše štedré dary. Ako poďakovanie mi dovoľte predstaviť vám nášho čestného hosťa,ktorý tiež prispel aj finančným darom,za čo som mu nevysloviteľne vďačný. Dámy a páni. Privítajte pána Harolda Stylesa."-sála sa ozývala hlasným potleskom. Harry sa zhlboka nadýchol,pošúchal si ruky o seba,žmurkol na mňa a vykročil. Zastavil sa pri pánovi Moorovi a podali si ruky.
,,Pán Styles. Ešte raz ďakujem,že ste prijali moje pozvanie. Je to pre nás česť."
,,Ja ďakujem vám,že ste ma pozvali."
-Harry začal hovoriť a pán Moore opustil javisko. Postavil sa vedľa mňa.
,,Keďže tu pracuje jedna mne blízka osoba,nemohol som odmietnuť."
-Harry pozrel na mňa a žmurkol. Sálou sa ozval šum. Ja som spravila krok dozadu.,,Ešte raz sa chcem poďakovať pánovi Moorovi,že ma pozval a aj vám,že ste prišli v takom hojnom počte. Je to pre mňa veľká pocta vystúpiť pred ľuďmi,ktorí majú srdce na mieste a sú ochotní prispieť na podporu nemocnice. Nikto nevie,čo ho čaká v budúcnosti a preto by sme mali takéto projekty podporovať. Ale už dosť mojich rečí. Prosím príjmite moje vystúpenie ako vďaku za váš čas a za vašu podporu."-Harry dokončil svoj monológ a ja som na neho hľadela s úžasom.