I'm finally free (Dokončené)

Kapitola 2

,,Posledné upozornenie pre cestujúcich letu 766 Bratislava Dublin,ukončite nástup,brána sa zatvára o 5 minút."-zase ten nepríjemný hlas muža. Schytila som všetky veci a utekala k bráne. Letuške som podala svoju letenku a pas. Prezrela si doklady a s úsmevom ma pustila ďalej. Prešla som schodiskom na prízemie a urobila krok k ďalšiemu dobrodružstvu.
,,Smer Írsko."-usmiala som sa. Ešte raz som si pozrela letenku,ako by som nevedela naspamäť číslo sedadla.
,,16 F,takže zadné dvere.."-ďalší úsmev. Rýchlim krokom som sa vybrala k zadným dverám lietadla a vyšla som schodmi. Tam stála ďalšia letuška,ktorej som ukázala letenku. S širokým úsmevom mi popriala príjemný let a ja som sa vybrala hľadať moje miesto. Predierala som sa vedľa ľudí,ktorí si ešte ukladali batožinu do úložného priestoru až som nakoniec našla svoje sedadlo. Zarazene som sa zastavila,lebo tam už niekto sedel.Pozeral sa von oknom a asi bol veľmi zamyslení,keď si nevšimol ako som sa spustila na sedadlo vedľa neho. Prstom som poklepkala po jeho ramene a vtedy som si všimla,že má na ušiach slúchadlá. Neochotne otáčal hlavu ku mne,ale tak pomaly,že to už pomalšie ani nešlo.
,,Moje miesto si nedám,veď vždy sedím pri okne. Milujem ten výhľad,keď sa všetko zdá byť malé a ja sa cítim voľná."-zase som sa rozprávala sama so sebou. Hlavu ešte nemal celkom otočenú,ale slúchadlá si už zložil dole z uší.
Nedala som sa-
,,Prepáčte,ale to je moje.."-vetu som nedokončila,lebo hlavu si už celkom otočil ku mne a vtedy som zbadala tie modré oči.
,,No do..."-svoju nadávku som nedokončila.
,,Zase ty?"-vzdychla som si.,,Prečo?"
,,Čo prečo?"-ukázal všetky svoje zuby.,,Ahoj,ty ma asi prenasleduješ." -ešte viac zubov.
,,Toľko zubov ani žralok nemá."-usmiala som sa nad vlastnou myšlienkou.
,,Prečo sa tak usmievaš?To ťa tak rozveselilo,že ma vidíš?"-teraz sa už začal škeriť.
,,Neusmievam sa a prepáč,ale sedíš na mojom mieste."-moja tvár zvážnela. Pomrvil sa na mieste a pohľad mu tiež zvážnel.
,,Prečo práve ty?S tebou sa asi nedohodnem."-sklonil hlavu.
,,Na čom sa chceš dohodnúť?"
-zvedavo som na neho pozerala.
,, A vieš čo?Dlhuješ mi láskavosť za to,že som ťa nenechal spadnúť,takže teraz mi ju môžeš splatiť tým,že si vymeníme miesta. Čo ty na to?"-zdvihol obočie.
,,A mám inú možnosť?"-zase som si vzdychla.
,,Môžeš povedať nie,ale to mi stále budeš dlhovať."-on sa zase zaškeril.
,,No to ti ďakujem pekne,ako sa na teba pozerám,tak si radšej nechaj moje miesto,hádam to prežijem."
,,Ako to myslíš?"-zvedavo sa spýtal.
,,Ako,že ako?Hádam nezomriem ak nebudem sedieť pri okne."
-odpovedala som jednoducho.
,,Nemyslel som to."-pobavene sa pozrel na mňa.
,,Čo znamená- Ako sa na teba pozerám."-a pritom ukázal úvodzovky.
,,Nerieš,nech ti stačí moje miesto. Čo chceš ešte?" -spýtala som sa.
,,Nič, len ma zaujíma čo si tým myslela. To je všetko. Potom ťa už nechám na pokoji."-usmial sa.
,,Môžeš ma nechať na pokoji už aj teraz."-odula som si peru.
,,OK. Tak nič,ale raz to z teba určite vytiahnem. A mimochodom som Niall." -podal mi ruku na znak pozdravu.
,,Katie"-aj ja som mu podala ruku,ale iba zo slušnosti. S týmto chlapíkom som skončila.
,,Kam cestuješ,ak sa smiem spýtať?"
-chcel začať ďalšiu konverzáciu,ale ja som fakt nemala náladu. Našťastie presne vtedy začal do rozhlasu hovoriť kapitán.
,,Dobrý deň. Volám sa Peter Smith a dnes budem vašim kapitánom. Kopilot je Richard Black...."-a potom som už ďalej nevnímala,do uší som si dala slúchadlá a chcela nastaviť hudbu,ale v mojej činnosti ma zastavil Niall.
,,Nemáš zapnutý pás"-a už sa chystal hľadať pás za mojím chrbtom.
,,Ďakujem,zvládnem to aj sama."
-povedala som dosť nepríjemným tónom.
,,Tak teda kam cestuješ?"-spýtal sa ešte raz s úsmevom.
,,Žeby Dublin?-odpovedala som uštipačne,fakt som na neho nemala náladu. Strápnila som sa pred ním,dokonca dvakrát. Obsadil mi miesto,ani nepovedal prečo mu na tom mieste tak záleží.
,,Veď si sa ani nespýtala"-povedalo moje vnútorné ja.
,,To je pravda."-odpovedala som si sama sebe.
,,Prečo si k nemu taká odporná,veď chce byť iba milý."-zasa moje vnútorné ja.
,,A z Dublinu kam ďalej?"-ďalšia otázka od modroočka.
,,Buď milá,veď ti nič nespravil a dokonca ťa zachránil pred ešte väčším trapasom."-hovorila som si v hlave.
,,Idem za bratom a jeho rodinou." -vyčarila som úsmev.
,,Kde bývajú?"-vyzvedal .
,,Nemyslíš,že máš priveľa otázok?"
-odpovedala som mu otázkou. Medzitým už letušky začali kontrolovať,či má každý zapnutí pás. K nám smerovala vysoká,štíhla blondínka. Keď sa zastavila pri našom sedadle,na tvári mala taký zvláštny priblblý úsmev.
,,Všetko v poriadku?"-spýtala sa. Naďalej sa usmievala ako mesiačik na hnoji. ,,Ak budete hocičo potrebovať,kľudne ma ohláste. Volám sa Emily."-a pritom sa pozerala na modroočka.
,,Ďakujem."-Niall sa slušne poďakoval a svoj zrak hneď nasmeroval na mňa.
,,Kde sme prestali?"-spýtal sa.
K odpovedi som sa nedostala,lebo letuška zase začala.
,,Prinesiem vám deku alebo vankúš?"
,,Nie ,ďakujem."-odpovedal Niall už trochu nervózne. Emily chcela pokračovať ďalej,ale zastavila sa pri nej staršia pani,asi jej nadriadená a niečo jej zašepkala do ucha. Emily sa na nás pozrela a neochotne odkráčala.
,,Asi sa jej veľmi páčiš,najradšej by si k tebe sadla."-neodpustila som si poznámku.
,,Krásne sa usmievaš a si aj vtipná. To sa mi páči."-zaškeril sa na mňa. Ja som mu na odplatu vyplazila jazyk. Pozrela som sa pred seba a uvidela som blonďatú letušku ako zo mňa nespúšťala oči.
,,Čo jej je?Keby vedela zabíjať pohľadom,som už asi mŕtva. Fakt sa jej veľmi páčiš."-usmiala som sa.
,,To sa ti iba zdá. Nevšímaj si ju."-tiež sa pozrel na blondínku. Lietadlo začína rolovať na dráhe,čo znamená,že o chvíľu vzlietneme. Na Niallovi vidieť,že je trocha nervózni.
,,Bojíš sa lietania?"-milo som sa na neho usmiala.
,,Nie,len nerád lietam."-ešte viac znervóznel.
,,Tak čo tu robíš? Prečo si nešiel..."-premýšľala som čím,ale nič ma nenapadlo. Autom sú to dva dni.
,,Čím?"-vyzvedal.
,,Lietadlom?"-začala som sa nahlas smiať. Keď som si to uvedomila,rýchlo som si priložila dlane k ústam,aby som ako tak stlmila svoj smiech.
,,Hovorím,že si vtipná."-žmurkol na mňa,ale to sa začal smiať aj on. Mal taký nádherný,nákazlivý smiech,že som nevládala prestať. Ostatní cestujúci sa začínali na nás otáčať,ale usmievali sa. Boli zvedaví,na čom sa tak smejeme,ale ani sama som nevedela. Pomaly sme sa začínali ukľudňovať. Niekto mi chytil rameno a ja od ľaku som vykríkla.
,,To by už stačilo mládež,rušíte ostatných cestujúcich."-nado mnou stála letuška-šéfka a zazerala na nás. Niall neváhal a ospravedlnil sa.
,,Prepáčte,už sa to nestane."-ukázal svoje dokonalé biele zuby. Pozrela som sa naspäť na letušku-šéfku a videla som,ako sa jej pohľad mení z harpie na desať ročné dievča,ktoré sa pozerá na svojho obľúbeného speváka. Usmiala sa na Nialla,otočila sa na päte a odkráčala.
,,To si ako spravil?"-zvedavo som sa spýtala.
,,Čo? Nič som nespravil."-odpovedal.
,,Nechápem. Iba si sa na ňu usmial a z harpie sa zmenila na vílu."
,,Vieš. To tá moja charizma. Na niekoho pôsobí."-pozrel sa smerom k letuškám.,,A na niekoho nie."-pozrel sa na mňa.,,Také jednoduché."
,,Aspoň vieš,že na sebe musíš ešte trocha popracovať,aby to účinkovalo na každého. Asi robíš niečo zle."- uťahovala som si z neho.
,,OK. Toto beriem ako výzvu." -šibalsky sa usmial a jeho modré oči žiarili ako dva diamanty.
,,Toto mi nerob."-pomyslela som si. Rýchlo som od neho odvrátila zrak.
,,A kam cestuješ ty?,,-spýtala som sa.
,,Žeby do Dublinu?"-odpovedal mi otázkou.
,,Vtipné."-pozrela som sa na neho.
,,Idem domov. Po dlhej dobe konečne uvidím mamu a brata s rodinou."
-povedal veselo.
,,Ako dlho si ich nevidel?"-spýtala som sa.
,,Vyše pól roka. Bol som pracovne preč."- jemne sa usmial.
,,Na Slovensku? Čo si tam pre Boha robil?"-vyzvedala som.
,,Teraz som bol v Rakúsku a predtým po celom svete. Som celkom rozlietaný."-povedal zamyslene.
,,Z Viedne sa nedá dostať do Dublinu?"-spýtala som sa uštipačne.
,,Ale dá,len sa mi nechcelo blúdiť po takom veľkom letisku. Bratislavské letisko je kľudnejšie. Menej ľudí,menej čakania."
,,To máš pravdu. Kade si bol ešte?"
-zase tá moja zvedavosť.
,,Väčšinu času v Štátoch. V Európe som iba mesiac."
,,Do Štátov by som sa pozrela aj ja."-povedala som zasnene.
,,Kam konkrétne?"-teraz vyzvedal on.
,,New York,hlavne. Potom LA a vlastne všade. Ale mojím snom je stáť v strede Times Square a kričať na plné pľúca:New York som tu."-usmiala som sa na neho.
,,New York je krásne mesto. Raz som sa tam stratil."-usmial sa pri tej spomienke.
,,Raz? Bol si tam už viackrát? Teraz ti závidím."-pozrela som na neho.
,,Aj máš čo. Po Írsku a LA je to moje najobľúbenejšie miesto."- usmial sa.
,,Aj LA,teraz ti už fakt závidím." -pozrela som sa na neho so závisťou.
,,Áno. Ak nie som na cestách,alebo v Írsku u rodičov,bývam v LA alebo Londýne."
,,New York,LA,pracovné cesty,to je život. Ja sa teším,keď sa vrátim domov z práce a môžem zaľahnúť do postele."-rozmýšľala som nahlas.
,,Kde pracuješ?"-spýtal sa.
,,V národnom onkologickom ústave Sv. Jamesa v Londýne. Na detskom oddelení."-usmiala som sa ,keď som si spomenula na deti.
,,To je náročná práca. Ako to zvládaš?"
-hľadel na mňa.
,,Je to ťažké. Niekedy mám toho plné zuby a najradšej by som dala výpoveď. Ale na druhej strane,deti sú najvďačnejšie bytosti na svete a mne stačí aj ich úsmev a iskričky v očiach keď sa niečomu tešia."-povedala som skoro so slzami v očiach.,,U nich je úsmev ako dar. Hlavne po procedúrach a chemoterapii,keď sa cítia hrozne. Veľakrát tam zostávam aj po pracovnej dobe len aby sme sa porozprávali,zahrali. A teraz sa učíme choreografiu na predstavenie. Nemocnica bude mať výročie."
-dokončila som svoj monológ,ale už som sa usmievala.
,,To je krásne. Dá sa na tebe vidieť,že miluješ svoju prácu."
,,Áno. Milujem."-usmiala som sa.
,,Ale rozprávajme sa o veselších veciach. Ktorý film je tvoj obľúbený?"
A začala sa dlhá konverzácia o všetkom. Filmy,jedlo,šport. Z nášho rozhovoru nás vyrušil hlas pilota.
,,O 15 minút pristávame v Dubline. Je tam príjemných 12 stupňov a slnečno. Prosím pripútajte sa a ďakujeme,že ste si vybrali našu leteckú spoločnosť. Príjemný zvyšok dňa vám prajeme aj s celou posádkou."
,,To už pristávame? Táto cesta ubehla veľmi rýchlo."-skonštatovala som.
,,Ďakujem ti za príjemnú spoločnosť."
-povedala som a usmiala sa na neho.
,,Ja ďakujem tebe."-odpovedal a zase ukázal všetky zuby.
,,Ešte to na teba stále neúčinkuje?"
-spýtal sa.
,,Už je to o niečo lepšie,ale ešte precvičuj."-povedala som s úsmevom. Letušky začali kontrolovať,či má každý zapnutý pás. K nám sa blížila zase tá blondínka a na tvári mala široký úsmev. Nespúšťala oči z Nialla. Ak by vedela,vyzlečie ho pohľadom.
,,Bože,aká chudera."-pomyslela som si.
,,Doma nemá muža,čo by ju.."-radšej som od nej odvrátila zrak,lebo sa na mňa pozrela a úsmev jej zmizol. Zastavila sa pri našom sedadle a svoj zrak nasmerovala naspäť na modroočka.
,,Všetko v poriadku?"-spýtala sa ho.
,,Áno. Ďakujeme."-odpovedal Niall a nespúšťal zo mňa oči,ani a na ňu nepozrel. Keď blondínka zistila,že Niall nemá záujem o ďalšiu konverzáciu,vybrala sa ďalej svojou cestou.
,,To bolo od teba neslušné."-štuchla som ho do boku,lebo už bol otočený k oknu.
,,Čo?"-pozrel na mňa.
,,Že si sa na ňu ani nepozrel. Ona ťa vyzliekala pohľadom a ty ju neobdaruješ tým tvojim úsmevom? Veď sa tak snažila,že sa skoro pretrhla."-nevládala som to dopovedať bez hlasného smiechu.
,,Nie je to môj typ."-povedal stručne ,ale videla som na ňom,že je nervózny.
,,Stalo sa niečo? Si taký zvláštny."
-spýtala som sa zvedavo. Vtedy som zacítila,že sme začali pristávať. Niall sa pozeral von oknom a bol ticho.
,,Prepáč ak som ťa urazila."-nevedela som čo sa zrazu stalo.
,,Ty by si ma nevedela uraziť aj keby si chcela. Nič sa nestalo,iba som sa zamyslel."-povedal kľudne a úsmev nesmel chýbať. Lietadlo bez problémov pristálo a pomaly rolovalo k miestu,kde sa vystupuje. Keď celkom zastavilo,každý sa začal rýchlo obliekať,len mi sme sedeli na miestach,ako by sme chceli oddialiť výstup čo najďalej. Iba sme sa na seba pozerali a nič nehovorili.
,,Prečo sa mi odtiaľto nechce odísť?Čo ma tak ťahá k tomuto mužovi?"-otázky mi behali po rozume. Keď sa už postavili aj posledný cestujúci do radu,pomaly som si začala zbierať veci. Niall spravil to isté,ale s ešte väčšou neochotou ako ja. Keď som prechádzala okolo blondínky nečakane ma chytila za zápästie a priklonila sa k môjmu uchu.
,,Máte šťastie slečna."-odstúpila a žmurkla na mňa. Pokračovala som ďalej vo svojej ceste,ale nechápala som čo to malo znamenať. Zišla som po schodoch a nasmerovala som si to budovy letiska. Zdalo sa mi zvláštne,že už hodnú chvíľu je Niall ticho,tak som sa pozrela za chrbát,ale modroočka som nikde nevidela. Zdvihla som zrak ku schodom a zbadala som ako si robí selfie s blondínkou. Keď zbadal,že sa tam pozerám rýchlo schytil svoje veci a bežal dole po schodoch. Pri poslednom schode sa otočil na blondínku a zamával jej. Ona mu zamávala naspäť a usmievala sa. Niall ma dobehol a spomalil svoje tempo. Teraz sme už obidvaja kráčali v kľudnom tempe. Ja som sa na nič nepýtala,iba ticho išla ďalej svojou cestou. Vošli sme do haly a ja si to nasmerovala k toaletám. On išiel stále za mnou. Pri dverách som sa k nemu otočila.
,,Rada som ťa spoznala. Hádam sa ešte niekedy uvidíme."-povedala som a začínala som otvárať dvere,ale on nič. Bol ticho. Zatvorila som za sebou dvere a vstúpila do prvej voľnej toalety,ktorú som zbadala. Vykonala som potrebu,umyla som si ruky a pritom som sa pozerala do zrkadla. Upravila som si vlasy,na pery si naniesla čerstvú vrstvu lesku a chvíľu tam ešte postávala.
,,Ok,hádam už nie je veľa ľudí pri kontrolnej bráne."-pomyslela som si. Pozbierala som si veci a vyrazila.