I'm finally free (Dokončené)

Kapitola 3

Keď som vystúpila z dverí uvidela som,že Niall tam ešte stále stál. Pozrel sa na mňa.
,,No konečne. Už som si myslel,že si sa stiahla."
,,Čo tu ešte robíš?"-spýlala som sa prekvapene.
,,Spomínala si,že ideš do Belfastu autobusom. Myslel som si,že by si sa radšej odviezla autom. Aj ja idem tým smerom."-povedal s úsmevom a pritom si naťahoval čiapku na hlavu.
,,Nehovoril si,že bývaš v Mullingare?"
,,Áno,ale najprv musím skočiť do Belfastu. Mám tam ešte pracovné stretnutie."-povedal.
,,Ok,ak ťa to nebude obťažovať,rada sa s tebou zveziem."-povedala som s úsmevom a spolu sme vykročili ku kontrolnej bráne.
Bránou sme prešli bez problémov,už sme tam boli iba my dvaja.
,,Máš batožinu?"-spýtala som sa Nialla.
,,Nie. Ale ak ti to nevadí počkám ťa tu."-povedal a postavil sa do prítmia stĺpu.
,,Nevadí,hneď som tu. Dúfam."
- odkráčala som smerom k pásu na batožinu. Nemusela som dlho čakať a uvidela som svoju. Už aj s batožinou som sa vracala k Niallovi,ktorý už zaliezol až za stĺp,skoro som ho nevidela. Nakukla som za stĺp.
,,Ty sa schovávaš predo mnou?"
,,Nie len som mal súrny hovor."-obzeral sa okolo seba ako paranoik.
,,Stalo sa niečo?"
,,Nie,len mi preložili stretnutie o dve hodiny,takže máme čas zastaviť sa niekde na káve,ak budeš chcieť."-povedal.
,,Ok,môžeme vyraziť."-pozrela som na neho a zbadala,že je už zasa nervózny. Čiapku si stiahol ešte nižšie do čela a golier kabátu si vyhrnul tak vysoko,ako sa to len dalo. Bolo mu vidieť iba oči. Pravou rukou chytil môj kufor a druhou si pridržiaval golier.
,,Poď,pohľadáme auto."-povedal a začal kráčať. Ako sme sa dostávali do väčšieho davu pridal do kroku,občas sa pozrel za seba,či za ním stíham. Pri východe som už za ním skoro bežala. Pri začiatku parkoviska zastavil a počkal,kým ho dobehnem.
,,Povedal si,že máme čas."-povedala som zadýchane.
,,Prepáč,potreboval som vzduch. Vydýchaj sa. Ja zatiaľ zavolám bratovi,kde nechal auto."- povedal,pritom vyťahoval mobil z vrecka kabáta a čiapku si posunul vyššie. Ja som sa rukami opela o kolená a dýchala zhlboka,dych sa mi pomaly začínal vracať do normálu.
,,Si v poriadku?-spýtal sa ma a mobil si ukladal naspäť do vrecka.
,,Poď. Auto nie je ďaleko."-zavelil,schytil kufor a čakal kým vykročím za ním. Teraz sme už išli kľudným tempom. Našli sme auto,teda on našiel auto,kufor uložil do auta a otvoril mi dvere na strane spolujazdca. Ja som sa hupla na sedadlo.
,,Ďakujem."-povedala som a usmiala sa na neho. Obehol auto a nasadol na miesto šoféra. Naštartoval a vyrazili sme. Sedeli sme ticho a boli sme pohltený vlastnými myšlienkami. Bolo to také zvláštne. On bol taký zvláštny. V jednej minúte sme sa smiali,nedokázali sme prestať rozprávať a v tej druhej si robil selfie s blondínkou a vystrelil rýchlosťou svetla so stiahnutou čiapkou,ako by chcel od niečoho utiecť.
,,Nad čím rozmýšľaš?"-prerušil ticho Niall a na sekundu sa na mňa pozrel,ale hneď vrátil zrak naspäť na cestu,lebo premávka bola dosť hustá.
,,Nad ničím a nad všetkým."-povedala som zamyslene a pozrela sa von oknom.
,,Nepovedal si mi,čo konkrétne robíš. Aké pracovné stretnutie máš v Belfaste? Musí to byť niečo dôležité,že tam ideš hneď z letiska."-čakala som na jeho odpoveď,ale vtedy mi zazvonil mobil. Vytiahla som ho z kabelky a meno svietiace na displeji mi prezradilo,že je to môj brat. Zdvihla som s úsmevom.
,,Ahoj. Ako sa máš?"
,,Prečo si nezavolala,keď ste pristáli? Už si v autobuse?Kedy dorazíš?"-sypal na mňa otázky,ani som nestíhala sledovať.
,,Ukľudni sa,už som na ceste do Belfastu. Dorazím asi za"-pozrela som sa na Nialla s otázkou v očiach. Ukázal mi tri prsty a ja som si domyslela.
,,Tri hodiny. Nie idem autom. V lietadle som spoznala chalana a má tade cestu,tak ma tam hodí."-počúvala som čo mi hovorí.
,,To ti ďakujem pekne. OK. Dobre. OK. Voláme si. OK. Ahoj."-asi po piatich minútach rozhovoru som zložila s úsmevom a telefón si zložila do lona. Dolná pera ma nehorázne bolela,ako som si ju počas celého hovoru hrýzla.
,,Brat?"-spýtal sa Niall.
,,Áno."-ďalej som to nechcela rozoberať.
,,Čo ti tak dlho vysvetľoval?"-nenechal sa.
,,Pýtal sa ma,či som normálna,že si sadnem do auta neznámemu chlapovi. Čo ak si sériový vrah. Musím mu volať každú polhodinu."-zaškerila som sa na neho,ale on to nevidel,lebo sa sústreďoval na premávku,chcel sa preradiť do druhého pruhu.
,,A keď má pravdu?-spýtal sa kľudným hlasom,ale keď som sa na neho zhrozene pozrela,videla som,že sa usmieval.
,,Tak ma aspoň zabije pekný sériový vrah."-povedala som potichu s myšlienkou,že ma nepočuje.
,,Takže pekný?"-zdvihol jedno obočie.
,,To som povedala nahlas?"-a pritom som sa červenala. Zvedavo sa na mňa pozrel ,ale hneď vracal hlavu do pôvodnej polohy,aby sledoval premávku.
,,Nefandi si,nie si môj typ."-povedala som uštipačne.
,,A aký je tvoj typ?"-kukol na mňa jedným očkom.
,,Nezapneme rádio?"-spýtala som sa s nádejou,že zabudne na svoju predchádzajúcu otázku. Veď sa ani nepoznáme,aj keď som sa o ňom za päť hodín,čo sme spolu strávili dozvedela viac,ako o niektorých svojich kolegoch za dva roky. Nebudem mu to vešať na nos,veď ani sama neviem aký je môj typ vysnívaného muža.
,,Najprv odpovedz a potom ho zapnem."-povedal.
,,OK. Tak si ho zapnem sama."
-načiahla som ruku k rádiu,ale on ma predbehol.
,,Nechceš radšej CD-čko? Mám nejaké v priehradke. Môžeš si vybrať."
-povedal nervózne.
,,Čo mu zasa je?"-spýtala som sa sama seba.
,,Nie. Stačí mi aj rádio."-povedala som nahlas.
Neochotne zatlačil gombík a napäto čakal,čo bude nasledovať. Z rádia sa ozval ženský hlas.
,,Ste pripravené na zajtrajší koncert?Na zahriatie si dáme skladbu On the Loose. A zajtra ju určite budeme počuť aj naživo. Ja budem stáť v prvom rade"-povedala moderátorka šťastným hlasom a autom sa rozozneli prvé tóny mne neznámej pesničky. Započúvala som sa do nej a pri druhom refréne si už aj potichu spievala,ak sa to dá nazvať spevom. Niall len ticho sedel a občas sa na mňa pozrel. Pesnička končila a zase začala moderátorka.
,,Takže dievčatá,zajtra sa stretneme v SSE aréne. A kto by chcel,ešte máme dva lístky,ktoré sa dajú vyhrať. Takže neváhajte a volajte. Ktovie kedy bude ďalší ..."-a to už Niall prepínal rádio.
,,Prečo si to prepol,bola som zvedavá,kto to spieva. Ešte som ju nepočula."
,,A páčila sa ti?"-spýtal sa.
,,Tebe nie? Veď je perfektná."
-povedala som s úsmevom.
,,Ale aj podľa mňa je skvelá. A akú hudbu počúvaš,ak túto nepoznáš?"
,,Doma hudbu nepočúvam. Teším sa,že prídem domov,s námahou si dám rýchlu sprchu a zaľahnem do postele. Hudbu počúvam iba s deťmi a tú si vyberajú oni. Teraz fičíme na Justinovi Bieberovi. Aj na predstavenie si vybrali niečo od neho. A občas si pustia Justina Timberlakeho,Shawna Mendesa a ešte jednu chlapčenskú skupinu,ale neviem ako sa volajú."-povedala som a myšlienkami som už zase bola pri deťoch.
,,A kedy máš čas na súkromný život?"
-spýtal sa a na chvíľu odvrátil zrak z premávky smerom ku mne.
,,Cez víkendy,keď nepotrebujú zaskočiť na niektorom oddelení. Ale vtedy sa snažím stráviť čo najviac času s kamoškou. Je to ťažké,lebo aj ona je vorkoholička."-povedala som s úsmevom pri myšlienke na ňu. Už by som jej aj mala zavolať. Odkedy som preč z Londýna,ani sme spolu nehovorili.
,,Ako dlho si nemala dovolenku?"
-spýtal sa.
,,Už sa ani nepamätám. Ale ani ty nemáš veľa voľného času. Alebo sa mýlim? Ani si nevyšiel z lietadla a už si mal pracovný hovor. A z lietadla namiesto rodiny smeruješ na pracovné stretnutie."-povedala som na revanš.
,,To máš pravdu. Ale ak toto vybavím budem mať mesiac iba pre seba. Už sa teším. Theo,môj synovec bude na mňa určite nahnevaný,nevideli sme sa už rok. Aj keď sa rozprávame skoro každý deň,to nie je ono."-odvetil.
,,Ale ešte stále si mi nepovedal ,čo to máš za prácu."-vyzvedala som znovu.
,,Nezastavíme sa na káve?"-zase sa vyhol odpovedi.
,,Ale môžeme. Už by som si aj dala. Som závislá na káve."
,,Aj ja"-povedal a mľasol.
Keď zbadal prvý AppleGreen,odbočil a zastavil auto na parkovisku.
,,Akú kávu si prosíš? Pozývam ťa."-spýtala son sa ho pri vystupovaní z auta.
,,To nemusíš,"-chcel namietať,ale ja som ho zastavila.
,,To je v pohode. Ber to ako poďakovanie za odvoz."
,,OK. Tak veľké latte."-povedal už zasa nervózne a začne sa obzerať okolo seba.
,,Ako si pán želá."-s úsmevom som vykročila k predajni. Za chrbtom som počula Niallov hlas.
,,Ak ti to nevadí,ja si zatiaľ odskočím."
,,Nie. V pohode. Prosíš si ešte niečo? Hladný nie si?"-pokračovala som v chôdzi,ale pritom som sa pozerala na neho.
,,Voda by bodla a pozeraj sa pred seba."-povedal a vykročil smerom ku mne. Rýchlo som sa pozrela pred seba a skoro som zakopla o lavičku,ale zastavila som sa včas. Nahlas som si vydýchla.
,,Fakt nemám ísť s tebou? Ešte sa náhodou obleješ horúcou kávou."-vtipkoval.
,,To nie je vtipné. Neboj dám si pozor. Pokojne bež."-obišla som lavičku a pokračovala vo svojej ceste. Radšejsom  sa pozerala pod nohy. Človek nikdy nevie. V AppleGreen som sa najprv zastavila v hračkárstve a vybrala som si autíčko pre krstného syna. Pri pokladni som si to rozmyslela a kúpila dva. Podľa mňa Niallov synovec nemôže byť starší od Damiana,určite sa poteší. Autíčka som hodilq do kabelky. Potom som sa postavila do radu na kávu. Vypýtala som si dve veľké latte,k tomu dva čokoládové muffiny a dve fľaše vody. Poďakovala som a zaplatila. Vodu a muffiny som hodila tiež do kabelky,skontrolovala son či sú viečka na kávach správne nasadené,zobrala som za hrsť sáčkov s cukrom a vložila ich do vrecka. A ešte paličky na miešanie,skoro som zabudla. Schytila som kávy a vybrala som sa von z obchodu. Už z diaľky som videla,že Niall už sedel v aute. Akonáhle ma uvidel,vystúpil z auta s úsmevom.
,,To ti ale trvalo. Už som si myslel ,že ťa uniesol sériový vrah. Čo by som povedal tvojmu bratovi?"-podišiel ku mne a zobral si jednu kávu. Z vrecka son vytiahla sáčky s cukrom a ponúkla ho. On sa na mňa spýtavo pozrel. V ruke som mala asi desať sáčkov cukru.
,,Nevedela som koľko si budeš prosiť."-povedala som na svoju obranu.
,,Stačí mi jeden a ešte jeden ako spomienka na tento deň."-zobral si dva sáčky a na streche auta si do kávy nasypal obsah jedného z nich. Druhé si naozaj odložil do vrecka kabátu. Podala som mu paličku na miešanie a aj ja som si nasypala do kávy jeden cukor. Keď skončil s miešaním,paličku vložil do mojej kávy a zamiešal aj tú. Potom ju odhodil do koša. Z kabelky som vytiahla muffiny a vodu.
,,Super muffiny."-povedal a oči sa mu rozžiarili.
,,Poď."-a už mi otváral dvere na strane spolujazdca.
,,Nechceš si vypiť kávu?"-spýtala som sa prekvapene.
,,O desať minút. Sadaj."-zavelil a ja som ho poslúchnem. Nasadla som do auta a zo zatvorenými očami si odpila z kávy. Nasadol aj on,naštartoval auto a vyrazil z parkoviska. Smerovku vyhodil na opačnú stranu ako by mal.
,,Ideš zlým smerom."-rýchlo som povedala.
,,Nie. Neidem."-žmurkol na mňa.
,,Ale ideš. Začínam sa ťa báť. Zmenil si sa na sériového vraha?"
,,Vydrž desať minút a uvidíš."-usmial sa.
,,Mám zavolať bratovi?"-spýtala som sa ,ale to som už začínala hľadať mobil v kabelke.
,,Daj mi desať minút a potom môžeš zavolať komu chceš. Ak budeš chcieť."-povedal pokojne.
,,Fakt sa ťa začínam báť."-povedala som a myslela som to vážne.
,,Vydrž chvíľu."-potľapkal ma po stehne. Teraz som už naozaj začínala byť nervózna. V ruke som zvierala kávu a pozerala sa von oknom,fixovala som si cestu,ktorou sme  išli. Celú cestu sme boli ticho. O desať minút odbočil na úzku cestu na ktorej sne išli iba krátko. Pred nami boli stromy,takže som nevidela,čo je za nimi. Potom som zbadáala malé parkovisko. Auto zastavilo. Stále som nevedela,čo tu robíme. Za nami stromy,pred nami menší kopec. Niall vystúpil z auta s kávou v ruke,obšiel auto a otvoril mi dvere. S neochotou som vystúpila,kávu zvierala ešte silnejšie. Čudovala som  sa,že pohár je stále celý. Z tejto polohy som už videla,čo je za kopčekom. Rozhliadla som sa okolo seba.
,,Pane bože. To je nádhera."
-povzdychla som si. Predo mnou sa rozprestierala krásna pláž s bielym pieskom. Niall chytil do ruky muffiny.
,,Poď."-povedal  a vykročil smerom na pláž. Kráčali sme ticho,pomaly. Vychutnávala som si každý okamih. More bolo kľudné,boli iba malé vlny,pomaly sa posúvali tam a späť. Nasmeroval si to k bielym skalám,ktoré boli po skoro celej dĺžke pláže. Keď sme k nim dorazili,o prvý sa oprel,napil sa kávy a nahlas si vzdychol. Potom sa pozrel na mňa.
,,Môže byť?"
,,Môže."-aj ja som sa napila kávy.
,,Tu ma môžeš kľudne aj zabiť."
-zasmiala som sa.
Rozbalil sáčok s muffinmi,jeden mi podal a do druhého sa hneď pustil.
,,To nespravím. Kto by mi potom kupoval muffiny."-povedal s plnými ústami.,,Čokoládové. Moje obľúbené."
Popriala som mu dobrú chuť a aj ja som zahryzla do svojho.
,,Čo je to za miesto?"-spýtala som sa,keď som ho dojedla.
,,White rock beach."-odpovedal.
,,Sem chodím,keď si potrebujem vyčistiť hlavu. Ale už dávno som tu nebol. Už som aj zabudol,ako je tu krásne."-svoj pohľad upieral na vlny,ktoré sa stále zväčšovali. Iba sme sa opierali o skaly a rozprávali sa. Vietor bol stále silnejší a mne už začínala byť zima. Sveter som si pritiahla bližšie k sebe.
,,Je ti zima?"-spýtal sa ma.
,,Trochu."-povedala som, ruky si obmotala okolo seba a hryzla som si spodnú peru.
,,Ideme?"-začínal zbierať poháre a sáčok.
,,Najradšej by som tu zostala."
-pozrela som sa s ľútosťou okolo seba a neposlušný prameň vlasov som  si strčila za ucho.
Zložil poháre a sáčok a začínal si vyzliekať kabát. Pristúpil ku mne a prehodil mi ho cez plecia. Hlavou ukázal smerom k autu a začal kráčať. Ja som išla so sklonenou hlavou za ním. Bolo mi smutno,že musím odísť z tohto krásneho miesta. Otvorila som dvere auta a vybrala si kabelku. Hľadala som v nej mobil. Keď som odomkla obrazovku,zbadala som,že  mám pätnásť zmeškaných hovorov od brata. Ignorovala som to.
,,Počkáš ešte chvíľu?"-spýtala som sa Nialla.,,Spravila by som pár fotiek pláže."
,,Pravdaže."-povedal a pritom šmátral v aute.
Spravila som dva kroky k pláži a cvakla son,ďalšie dva kroky a zase som cvakla a ešte asi desaťkrát. Keď som sa otočila,zbadala som,že Niall ma sleduje.
Len som sa neho usmiala.,,Hotovo."
,,Zostaň tam!"-zavelil a zdvíhal mobil. Cvakol jednu a začal kráčať ku mne. Postavil sa vedľa mňa. Jednou rukou ma objal okolo pliec a druhou zdvíhal mobil. Cvak. A naša prvá selfie bola na svete.
,,Aspoň si mohol povedať,že ideš fotiť."-zhrozene som na neho pozrela.
Usmial sa.,,Ešte jednu?"
Ja som iba prikývla a pozrela sa do objektívu. Otočila som sa k nemu,postavila sa na špičky a do ucha mu šepla.
,,Ďakujem."- a vtisla mu pusu na líce. Cvak-počula som.
,,To si nemusel."-udrela som ho do ramena.
,,Ale musel."-usmial sa .,,Za čo?:
,,Čo? Za čo?"-pozrela som na neho nechápavo.
,,Za čo mi ďakuješ?"
,,Za dnešný deň. A hlavne,že si mi ukázal toto úžasné miesto. Možno sa tu ešte niekedy stretneme."- žmurkla som na neho.
,,Vďačne."-povedal s úsmevom.,,Poď,lebo tu zmrzneš. Už máš fialové pery." -chytil ma za ruku a ťahal k autu. Ako vždy aj teraz mi otvoril dvere,počkal kým sa usadím a zatvoril ich. Pokým nasadol aj on,zavolala som bratovi. Zdvihnol hneď,ani sa nepozdravil a hneď na mňa sypal otázky.
,,Upokoj sa. Iba sme sa zastavili na káve."- a zasa som iba počúvala.
,,Určite som v poriadku. OK. Určite. Nie,už nie sme ďaleko."-spýtavo som sa pozrela na Nialla. Ukázak jeden prst.
,,Ešte jedna hodina. Dobre. Ahoj."- Zrušila som hovor.
,,Už chcel volať políciu. Zabudla som mu zavolať."-usmiala som sa.
,,Aj ja by som sa bál,keby..."-Niall nedokončil,čo chcel povedať,lebo aj jemu zazvonil mobil. Pozrel na displej a zdvihnol.
,,Ahoj Conor,už som na ceste. O hodinu by som tam mal byť."-potom zasa počúval on.
,,Ešte chvíľu vydrž. Povedz,že som dostal defekt alebo si niečo vymysli. Budem sa ponáhľať. Ahoj."-zrušil hovor. Potichu zanadával a naštartoval auto. Sedeli sme potichu. Niall sledoval cestu a ja okolie. Ešte aj z diaľnice to bola krása.
,,Nad čím rozmýšľaš?"-prerušil ticho.
,,Nad ničím,iba sa neviem vynadívať. Je to krása. Aj takto z auta."
,,Aj mne to už chýbalo."-zasa mu zazvonil mobil. Pozrel sa na displej a hovor zrušil. Ďalej sledoval cestu.
,,Práca?"-prerušila som ticho.
,,Áno,moja manažérka. Určite ma zabije,keď tam dorazím."-nasucho prehltol.,,Nevadí,ale pre dnešný deň sa oplatí umrieť."-usmial sa. Po pól hodine sa pred nami zjavila tabuľa s nápisom Belfast.
,,Kde ťa mám vyložiť?"-spýtal sa ma Niall.
,,Pri autobusovej stanici. Ďalej už pôjdem autobusom. Mám to už iba kúsok."
,,No určite. Ten kúsok ťa zoberiem aj ja."
,,Nechcem ti narobiť ešte väčšie problémy."
,,Adresa?"-spýtal sa neoblomne.
,,Antrim. Oakfield 25."-rezignovala som.
,,Ako si slečna želá."-povedal s úsmevom.
,,Slečna si želá na stanicu."-oponovala som mu.
,,Tých 30 minút ma už nezabije."
,,A možno áno."-povedala som ticho.
O 15 minút sme na adrese,ktorú som mu nadiktovala. Zastavil pred domom,vystúpili sme z auta,moju batožinu vybral z kufra a postavil mi ju k nohám.
,,Čo som ti dlžná za odvoz?"-spýtala som sa potichu. Je mi ľúto,že sme už na mieste.
,,Nič. Rado sa stalo. Aj nabudúce."- povedal s úsmevom.,,Alebo predsa. Môžeš mi dať tvoje telefónne číslo."
,,Rada."-počkala som kým si odblokuje mobil a začala som diktovať. Vtedy ma napadlo,že som kúpila jedno autíčko aj pre Thea. Zašmátrála som v kabelke a podala mu ho.
,,Pre Thea."-usmiala som sa.
,,Myslela som si,že by sa potešil. Nemôže byť oveľa starší od Damiana,"-zahryzla som si do pery.
,,Má päť a určite sa poteší. Ďakujem."- pristúpil ku mne,zobral autíčko,uložil ho do vrecka a objal ma. Chvíľu sme len tak stáli v objatí. Zasa mu zazvonil mobil.
,,Už by som mal ísť."
,,Dávaj si na seba pozor. Ahoj."
Nasadol do auta a pomaly vyrazil. Ešte naposledy sme si zamávali. V tej chvíli sa otvorili vchodové dvere na dome a ja som videla,ako mojím smerom bežal Damian. S úsmevom mi skočil do náručia.
,,Ahoj zlatko. Tak si mi chýbal."-silno som si ho pritisla k sebe.
,,Kto bol ten ujo?"-spýtal sa ma svojím detským hláskom.
,,Jeden kamarát."-odpovedala som mu.
,,Ocko sa na neho hnevá."-povedal úprimne.
Zdvihla som zrak a videla ako Matt prichádzal smerom k nám a netváril sa nadšene.
,,Vieš ako si ma vyľakala? Si ty normálna? Dohodneme sa,že budeš volať každú polhodinu a potom ani nezdvíhaš?"-zvyšoval na mňa hlas.
,,Ahoj. Aj ja ťa rada vidím."-zložila som malého z náručia a objala Matta.,,Som v poriadku."
Damian začal skákať okolo nás.
,,Čo si mi priniesla?"-kričal.
,,Aspoň počkaj kým pôjdeme dnu,nech si Katie vydýchne."
-pokarhal ho otec.
,,Nechaj ho. Iba sa teší."-obraňovala som malého a z kabelky som už vyťahovala autíčko. Ako ho uvidel,oči mu zasvietili.
,,To je super,takéto ešte nemám."-a vytrhol mi ho z ruky. Matt chytil moju batožinu a vybrali sme sa do domu. Vyzuli sme sa. Prešli sme do obývačky,veci som si zložila na zem a s hlasným vzdychom som sa spustila na sedačku.
,,Konečne."-vypadlo zo mňa.,,Som na smrť unavená."
,,Budeš sa so mnou hrať?"-oproti mne bol Damian plný energie.
,,Pravdaže."-zvládla som iba túto odpoveď. V tej chvíli sa otočil na päte a bežal do svojej izby. Ako strela sa vracal s dvoma autíčkami v rukách. Ja som sa iba usmievala. Myseľ mi zablúdila k Niallovi. Ja umieram a jeho ešte čaká pracovné stretnutie. Chudák. Z premýšľania ma vytrhol Damian,ktorý mi skočil do lona.
,,Bože,ty si ale ťažký."-pohladila som ho po blonďatých vláskoch. Vo dverách obývačky sa objavil Matt s dvoma šálkami v ruke. Podľa vône som vedela,že nesie kávu. Posadil sa vedľa mňa a jednu šálku mi podal. Vďačne som ju zobrala a uchlipla si z nej.
,,Akú si mala cestu?"-odpil si aj on.
,,Príjemnú."-odpila som si znovu.,,Lisa nie je doma?"-spýtala som sa.
,,Musela ísť do atelieru,majú nejakú výstavu. Povedala,že sa môžeme ísť pozrieť,ak budeš mať náladu."
,,Pravdaže. Kedy?"
,,Vypijeme kávu a môžeme ísť."-Matt sa zasa napil.
,,Ale ja sa chcem hrať s Katie."
-protestoval Damian.
,,Budeme sa hrať v aute. Dobre?"
-položila som pohár,zdvihla ho a usadila vedľa seba.