Právo na šťastie |Max Verstappen|

8

Cesta do hotela netrvala dlhšie ako desať minút. Max porušil všetky dopravné predpisy, ktoré len mohol a mal veľké šťastie, že nikdy nestáli policajti inak by ho to stálo tučnú sumu. Po celú cestu mal ruku položenú na mojom stehne, ktoré pod jeho rukou horelo. Zrakom pozoroval cestu ako jastrab a ja som pozorovala jeho. Vyzeral sústredený ale zdanie klame, bol netrpezlivý a rozhodne nie sústredený. Každý jeden môj pohyb zaregistroval pritom mi stihol stehno aby som sedela na mieste a nehniezdila sa ako nepokojný mravec. Moje telo horelo túžbou nedokázala som obsedieť, potrebovala som ho hneď, tu a teraz. Takto silný pocit túžby som nezažila dlho, jemu sa ho podarilo vo mne prebudiť za pár dní čo sme sa poznali. Nešlo mu odolať aj keď sa zo začiatku správal ako tínedžer, ktorý je naštvaný na celý svet.

"Nemrv sa inak zastavím a to oblečenie z teba strhám aj uprostred ulice." upozornil na ma pomaly ale dôsledne. Zahryzla som si do spodnej pery už len pri tej predstave sa mi srdce rozbúchalo nepredstaviteľnou rýchlosťou.

"Čo ak to je presne to čo chcem aby si urobil?" prudko otočil na mňa hlavu, oči mal zúžené a videla som v nich žiadostivosť. Sťažka preglgol, rýchlo pokrútil hlavou a znovu ju otočil smerom k ceste.

"Drž jazyk za zubami, seď na tej peknej riti a vyčkaj času ako hus klasu." vyprskla som smiechom. Úprimne a od srdca som sa zasmiala. Nemusím ani hovoriť, že som to nikdy nepočula ale to ako to povedal v tejto situácií, kedy obaja bažíme po tom druhom ma dostala. Jednoznačne vedel ako ma rozosmiať totálnou hlúposťou.

Hotel pred ktorým sme zastavili som poznala až príliš dobre. Ubytovávali sme tu našich hostí, ktorí prišli z ďaleka.

"Max nemôžem ísť dnu predným vchodom. Poznajú ma to. Ihneď budú volať do paláca." pozriem na neho, keď sa odpútam ale sedím na mieste.

"Ženská s tebou je všetko ťažšie." natiahol sa na zadné sedadlo odkiaľ zobral svoju mikinu a podal mi ju.

"Pff nemáš sa točiť okolo princeznej, inak by si mal všetko ľahšie." mrknem na neho nad čím on pretočí očami.

"Lev nejde po odpade, vyberá si svoju kráľovnú ostražito. Teraz si obleč mikinu a daj si kapucňu. Hlavu budeš mať sklonenú a necháš ma ťa viesť." urobila som ako povedal. Cez šiltovku som si natiahla kapucňu a do nosa mi udrela jeho vôňa. Zabalila som sa do nej a prikývla som.

"Takže kráľovnú hej?" nadvihnem obočie s úškrnom na tvári. Naťahujem ho a on to vie.

"To sa uvidí po spoločnej noci."

Vystúpila som z auta a nasledovala som ho. Pri vstupe ma chytil za ruku, ja som mala hlavu sklonenú a nechala som sa viesť. Moju tvár zdobil široký úsmev. Bola som vo vytržení. Vstupnou halou sme prešli veľmi rýchlo, Max sa zmohol len ma prikývnutie recepčnej, ktorá ho zdravila už z diaľky. Nepochybne budeme hitom zajtrajších novín. Max určite ja budem len tajomné dievča, ktoré si doviedol do svojho hotela.

"Kurva." zanadával nahlas až ma do prinútilo dvihnúť hlavu, ktorú som ihneď stiahla dole.

"Čo sa deje?" spýtam sa.

"Nejdú výťahy. Musíme ísť na deviate poschodie pešo." dnes s nami výťahy nesúcitia. Prvýkrát v živote som vybehla deväť poschodí ako ľan. Obaja sme mali po príchode do izby zrýchlené dychy ale ani to mu nezabránilo ma oprieť o zatvorené vchodové dvere a náruživo, hladovo ma pobozkať. Svoje ruky som obmotala okolo jeho krku čím som si ho pritiahla k sebe. Pritlačil si ma na svoje telo, postupne začal cúvať do útrob jeho izby. Pery nám písali dnešnú noc, neodlepovali sme ich od seba. Nechala som sa viesť a unášať vlnou momentu, ktorý sa pokazil akonáhle Max zakopol a ja som letela spolu s ním na zem. Nadávka, ktorá vyšla z jeho úst a ozývala sa po celom apartmáne ma neprekvapovala. Dopadol na chrbát a ja na neho, nič príjemné aj pre chlapa, ktorý šoféruje smrteľný stroj a je zvyknutý na horšie náraze.