Právo na šťastie |Max Verstappen|

32

Nasledujúce dni som sa cítila ako v delíriu. Mala som všetko čo som potrebovala na prežitie dní s rodičmi. Max mi pravidelne volával večer ale to som ho vždy típla a napísala mu správu, kde oznamujem že som po celom dni unavená. Neklamala som, celé dni som stála na nohách, nemala som minútu voľna za deň a večer som o desiatej už padala na ústa. Mohli za to aj tabletky na spanie, ktoré som začala kombinovať s červeným vínom. Spravila som si z toho taký rituál, večer namiesto večere si dám tabletku s pohárom vína. Ráno si dám lajnu, na obec sa tvárim že jem a znovu ten istý kolotoč. Víno, tabletka, spánok, lajna, akože obed. Takto som prežila celý víkend až mi v pondelok večer došla moja dávka. Nelámala som si s tým hlavu, avšak ráno to na mňa prišlo. Potrebovala som svoju dávku, pociťovala som únavu a stres, keď som si ráno nedala bieleho prášku. Hlavným problémom bolo, že Lottie pracuje a nemohla som za ňou dobehnúť a pýtať po nej vrecúško. Celý deň som bola nervózna, na všetkých som štekala, nepríjemnosť sa u mňa prejavovala na každom levely.  

Do baru som doslovne v pondelok večer vtrhla ako víchor. Očami som hľadala extravagantne oblečené dievča s rúžovými vlasmi ale nikdy som ju nevidela. Pár ľudí tu bolo vypustiť paru po dlhom dni no ja som potrebovala len ňu. Prídem k pultu o ktorý sa opriem. 

"SIMON!!" zakričím na neho. On sa na mňa prudko otočí, pár krokmi príde ku mne a usmeje sa na mňa. 

"Nalejem to čo vždy?" spýta sa s ľahkými iskričkami v očiach. 

"KDE JE LOTTIE?!" opýtam sa naliehavo. Moja pravá noha začne nepravidelne udierať o zem, neprestajne ňou hýbem od nervozity, ktorá mi prebieha celým telom. 

"Uf odišla asi pred piatimi minútami. Tesne ste sa minuli." oprie sa o pult s úsmevom. Inokedy by som si sadla, nechala ho nech mi naleje pohár červeného a počúvala by som ho aj hodiny. Teraz som mala chuť vybehnúť von a nájsť Lottie. Potrebujem svoju dávku, bez nej sa cítim stratená, bezvýznamná a bez života. Pociťujem vyčerpanie, úzkosti a depresie. Už sa necítim šťastná, plná energie a ľahostajná. Všetko čo sa doma deje vnímam dvakrát tak intenzívne. Hlasu, zvuky sa mi zarývajú do uší. 

"Nemáš na ňu číslo?" zaškemrám a doslovne ho očami žiadam za kladnú odpoveď. On len nesúhlasne pokrúti hlavou. 

"Zajtra príde o deviatej, určite ak prídeš o tej hodine tak ju stretneš." mrkne na mňa pričom sa musí nakloniť vedľa aby si vypočul objednávku od chlapa, ktorý sa postavil vedľa mňa. Zaškrípem zubami a rozídem sa na toaletu, kde si potrebujem prepláchnuť tvár, ktorá mi padá únavou. Oči mi začínajú klipkať, telo mi dáva najavo, že je unavené. Za dverami nechám stáť Dominica, pričom sa o ne hneď na to opriem a viečka mi padnú nadol. Zhlboka sa nadýchnem, do očí sa mi hrnú slzy od zúfalstva. Zavŕzganie dvier a následné zvuky opätkov mi napovie, že tu nie som sama. Otvorím oči, zaženiem slzy, ktoré sa mi nahromadili a pozriem sa na hnedovlásku predo mnou. Jej plnoštíhla postava je zvýraznená šatami, ktoré jej dokonale obkresľujú postavu. Jej vlasy boli vo vysokom chvoste zapnuté, čím sa jej odhaľoval krk, na ktorom mala retiazku s príveskom delfína. 

Postavím sa pred ňu, z kabelky vyberiem vlhčené odličovacie tampóny s ktorými dám dole celodenný make-up. Miniem celé balenie 20 kusov, ktoré následne zahodím do koša a studenú vodu naberiem do dlaní. Následne sa skloním k umývadlu a vodou si šplechnem do tváre. Pozriem sa na svoju tvár, ktorá vyzerá otrasne. Veľké kruhy pod očami, ktoré neskrýva magická tekutina s názvom make-up, svietia už na diaľku. Pochudnutá tvár, oči unavené. Nespoznávam to dievča z fotiek. Pri pohľade na galériu, kde mám aj fotky s Maxom v odraze je úplne iná žena. Pri ňom som bola ako rozkvitnutá ruža, teraz ako pomaly umierajúca. Môj život mi zmizol z očí, žiadne lúče šťastia v nich nevidím, žiadne emócie. Oči sú bránou do duše. Tá moja je prázdna a to odrážajú aj moje hnedé, veľké, unavené oči.