Právo na šťastie |Max Verstappen|

28

„Jeden z najšťastnejších momentov vo vašom živote nastane, keď necháte odísť to, čo nemôžete zmeniť." - Autor neznámy

*o dva týždne neskôr*

Max

Sedím ako päť peňazí, pozorujúc môjho najlepšieho kamaráta, ktorý nado mnou stojí s rukami založenými cez hruď krútiac neveriacky nado mnou hlavou. Vypočul som si jeho bezvýznamnú prednášku, o tom aký chumaj som, a že sa neviem správať k ženám a podobné kecy, ktoré som vypustil z hlavy hneď ako ich povedal. Daniel je môj kamarát ale čo robí práve teraz je nepotrebné a neprospešné. Nezmením názor ani slová, ktoré som pred pár mesiacmi vypustil z úst.

"Ešte niečo?" nadvihnem opovážlivo obočie začo ma spraží pohľadom ako taký arašid.

"Drž jazyk za zubami Verstappen inak tie zuby nebudeš za chvíľu mať." zavrčí na mňa nepríjemne.

"Ou...vyhrážka hodná filmu. Už sa bojím." pretočím očami nadychujúc sa.

"Pozri kamoško, je pekné že si ju zastávaš ale ja som svoj názor na ňu už povedal. Dokonca jej do očí a to, že ona sa s ním nevie vysporiadať je jej chyba nie moja. Je mi ľahostajná." myknem ľahostajne ramenami, pozerajúc nachvíľu do zeme.

"Ty klameš až sa ti z uší parí." zasmeje sa krútiac hlavou do strán. "To čo si jej povedal bol tvoj hnev, ktorý ťa premohol. Obaja vieme, že si ju ľúbil ale hneval si sa aj sám na seba aj na ňu a nechcel si si pripustiť, že si sa zmýlil, preto si zutekal z toho vzťahu rýchlejšie ako samotný Bolt. To čo si jej povedal bolo hnusné Max! Aj na teba a ver mi, že mám sto chutí ti za to vraziť ale držím sa lebo si môj kamoš. Avšak ak zo seba nevypotíš tieto mórese budem nútený k tomu ja." hovoril s úplnou vážnosťou, takže som o váhe jeho slov absolútne nepochyboval. Opriem sa lakťami o svoje stehná, prechádzajúc si rukou po tvári. Povzdychnem si načo jemne pokrútim hlavou do strán.

"Čo som povedal som povedal, slová nezoberiem späť." pozriem sa na neho strhane. Klamal by som ak by som povedal, že ma samého nehnevá čo som jej povedal. Teraz by som si za to dal aj sám po papule.

"Poviem ti ale jedno, ukončili sme náš vzťah z jedného prostého dôvodu. Sme z dvoch odlišných svetov Danny. Nemôžem s ňou byť aj keby som chcel. Nedokážem byť ten priateľ princeznej. Som jazdec, chcem aby ma tak poznali nie ako niekoho priateľa. Nezapadám do jej sveta, jej život je na mňa príliš komplikovaný a rýchly. Ja rád postojím na jednom mieste chvíľu, ona nie." Daniel sa usadí vedľa mňa s tým, že sa stále na mňa pozerá. Pobúcha ma mierne po chrbte načo mu venujem pohľad. Vypýtal si tak moju pozornosť.

"Nemusíte byť partneri ale môžete stále byť vo svojich životoch. Max pri nej si konečne ožil, videl som ako sa pri nej viac usmievaš a to isté ona pri tebe. Niekedy je priateľstvo viac ako vzťah. Čo ak by to bol aj váš prípad, hm? Ani ste sa o to nepokúsili, hneď ste všetko pochovali dva metre pod zem."

"Ja a Diana, kamaráti hej?" pochybovačne sa zasmejem. "To nevieš, že zo vzťahu nemôžeš prehupnúť na kamarátstvo?" nadvihnem obočie načo sa zasa zasmeje on.

"To kto ti túto hovadinu povedal? V akom televíznom Tureckom seriály si to počul? Ja ti hovorím, priateľstvo je niekedy viac ako láska. Preber si to v hlave, zváž pluse a mínuse a skús sa rozhodnúť podľa srdca. Potrebujete sa navzájom, vďaka prítomnosti jeden druhého ste sa vedeli odreagovať, zabudnúť nachvíľu na vaše poslania. Nechýba ti ten pocit voľnosti keď si bol s ňou?" spýta sa ma otázku, nad ktorou sa reálne aj zamyslím. Mojou hlavou prebehnú myšlienky, presnejšie spomienky z našich začiatkov. Púť na ktorú sme išli si pamätám akoby sa odohrala včera. Naše výlety na všemožné kolotoče, jedlo, ktoré si inokedy nedoprajeme a veľa smiechu. Jej smiech mi znie v ušiach ešte teraz. Pamätám si ho. Presne si vybavujem ako pri smiechu prikrčí nos, ruku si dá pred ústa, privrie oči.