Právo na šťastie |Max Verstappen|

34

Známe prostredie v ktorom som sa nachádzala sialo zo seba energiu, ktorá ma určitým spôsobom napĺňala. Mohla som sa voľne nadýchnuť, bez toho aby som sa musela obhliadať cez rameno či ma niekto sleduje. V Anglicku som mala za chrbtom stále niekoho, teraz som tu bola len ja a on. Žiadny Leo, Dominic, rodičia ani iné služobníctvo a ja som dýchala razom ľahšie, čistejšie a spokojnejšie. Padlo mi z ramien veľa problémov a záťaže, ktoré ma ťažili a ťahali nadol. Byť tu v apartmáne, v ktorom sa cítim bezpečne a dobre je pre mňa ako znovuzrodením.

Max mi vysvetlil všetko kde sa čo nachádza aj keď ja som sa tu orientovala aj bez toho veľmi dobre, čo on ale nevedel. Moje spomienky sa vracali každým dňom ale odvaha na to povedať mu pravdu bola na dovolenke, nevracala sa. Postupom času sa mu ju aj bojím povedať. Ako bude reagovať? To je otázka, ktorá ma najviac ťaží. Jeho reakcie sa bojím najviac aj keď ma každým dňom uisťuje, že vyspel. Odkedy sme sa rozišli prešiel zmenou akou som netušila. Maličkosti som si všímala, videla som na ňom ako zobral svoj život do vlastných rúk a riadi si ho sám. Obdivujem ho za to ako dokázal zobrať opraty do svojich rúk pevno a riadi si všetko sám.

Prešiel zmenou. Dospel. už to nie je ten chlap, ktorého som spoznala. Predtým bol ako chodiaca časovaná bomba. Ľahko vybuchol, ako by som laicky povedala bol samonasierací. Dokázal sa naštvať aj z maličkosti, niekedy aj z veci ktorú on sám povedal. Ja som bola zo začiatku tá, ktorá stála pevne na nohách. Momentálne sme si otočili role. On stojí pevne na nohách, ja lietam vo vzduchu nechytajúc sa nej. Všetko a všetci mi preliezli cez mozog, ich vláda nad mojím životom ma zmenila. Ja sama som nechala ich robiť si so mnou čo sa im zachce. Moja vina, moja vina, moja preveľká vina. Nikdy som nemala povoliť, mala som stáť za svojím slovom ako v čase keď som sa s Maxom spoznala. Po našom rozchode sa vo mne veľa zlomilo, nie je jeho vina, to kde som sa ocitla. Nikdy by som mu to za vinu nevyčítala. Vyčítať si to môžem sama, pretože ak by som sa udržala, zaťala zuby a išla si za svojím nemusela som dopadnúť takto. Sama, s drogami o ktorých sa mi aj sníva.

"Objednal som nám pizzu." usadí sa vedľa mňa na sedačku dávajúc jednu ruku za môj chrbát. Jemne ma po ňom pohladí a ja na neho otočím hlavu.

"Ďakujem, nemusel si si robiť starosti." jedlo je to posledné na čo myslím. Žalúdok mám vo veľkosti malého orieška. Nejedla som poriadne niekoľko dní, vždy iba z niečoho uštipujem ale nikdy nezjem celé jedlo sama bez problémov. Ak zjem väčšie jedlo príde mi zle a následne ide zo mňa von.

"Nemusel som ale chcel som. Si so mnou Dí, nenechám ťa hladovať. Vrátiš sa tam kde si bola. Pomôžem ti dostať sa do starých koľají." upokojujúco sa na mňa jemne usmieva. Vyžaruje z neho pokoj, istota vďaka čomu sa cítim aj ja sama pokojná.

"Max mala by - " začnem rozprávať ale hlasné búchanie do dverí ma preruší. Práve v momente keď naberiem odvahu povedať mu, že som si spomenula. Možno mi niekto chce naznačiť, že ešte nie je správny čas povedať mu pravdu.

"To bude Daniel, povedal som mu, že si prišla so mnou a on sa ťa nemôže dočkať. Vopred sa ospravedlňujem za neho, jeho otázky a veľké haló, ktoré okolo všetkého urobí." informuje ma kým sa postaví zo sedačky. Jemne mu prikývnem na jeho slová. Daniel, chlap ktorý nás vzťah zo začiatku nepodporoval sa stal naším najväčším fanúšikom a mojím dobrým priateľom. Vždy som sa na neho mohla obrátiť, pomohol mi, vysvetlil mi všetko čomu som nechápala. Nikdy ma neodmietol.

"Diana." austrálsky prízvuk a jemné vyslovenie môjho mena ma prinútilo dvihnúť zrak nahor. Stál tam vo svojej celej kráse. Oblečený do športového mi naznačilo, že ide z jeho ranného behu. Síce je pól jedenástej ale viem, že on keď môže rád si pospí. My sme prišli včera večer, Max bol ráno na tréningu kým ja som bola v apartmáne sama a mohla sa rozhliadnuť po mne známom mieste.