Právo na šťastie |Max Verstappen|

Epilóg

„Šťastie je niečo, čo do našich životov vstupuje cez dvere, pri ktorých sme zabudli, že sme ich nechali otvorené." - Rose Lane

Prechádzal som po opustených nočných uličkách Anglicka. Hlavu mám v oblakoch, premýšľam nad všetkým čo sa za posledné mesiace stalo. Stačí jeden jediný moment, ktorý vám svet otočí o stoosemdesiat stupňov. Aj by som si pomyslel, že neočakávané situácie neexistujú ale klamal by som. Vždy príde taká v tú najmenej očakávanú chvíľu. V ten moment si človek uvedomí, že život je príliš krátky na to aby ho premárnil nad maličkosťami, ktoré nie sú dôležité a nemajú ťažkú váhu vo vašich životoch. Doteraz som žil v daný deň v danú chvíľu ale odteraz viem, že si treba vychutnávať každú sekundu daného dňa, pretože nikdy neviete čo sa stane, čo príde, ako vás život potrestá. Nie je to fér, uvedomujem si to až teraz, život nie je fér, nehrá podľa pravidiel. Riadi sa vlastnými, ktoré nám nie sú známe, dokážu nás prekvapiť v tom zlom ale i dobrom slova zmysle.

Zastavím sa uprostred chodníka, pozriem sa na zem pričom sa vrátim do minulosti. Zatvorím oči, vidím zaschnutú krv, všade policajtov, krk ľudí, nie jeden plač sa stále odráža v mojich ušiach. Ten istý šok prechádza mojím telom ako v ten deň. Nedokážem sa pohnúť z miesta, aj keď moja hlava a srdce hovorí aby som vykročil vpred a odišiel som. Nohy neposlúchajú, stojím na mieste a aj zo zatvorenými očami pokrútim hlavou. Usadím sa na zem, presne na to miesto kde ležala, tričko jej presakovalo krvou a ja som pri nej nebol. Vyčítam si to každý jeden boží deň, pustil som ich samých, nebol som pri nej, nemohol som jej pomôcť. To ma ťažilo aj po tých dlhých urputných týždňoch.

*Pred tromi mesiacmi*

Správa o Diane sa ku mne dostala hneď ako bola v sanitke, ktorá ju viezla do nemocnice. Bola neskorá noc ale ja som neváhal, v pyžamových gatiach, starom tričku som vyletel z postele a išiel do nemocnice, ktorú mi Leo nadiktoval. Jeho krátke opísanie situácie ma viac znervóznelo, v podstatne som sa dozvedel len to, že ju postrelili a prevážajú ju. Žiadne podrobnejšie informácie, ako na tom je, ako sa cíti, či žije. Nič viac.

Nemocnica, v ktorej som už raz bol mi bola známa ale ten pach na ten som si nikdy nezvyknem. Sestrička na recepcií ma spoznala a ukazovala na výťah pričom kričala číslo izby kde sa Diana nachádza. Neobťažoval som sa hlúposťami, nik iný ma v danú chvíľu nezaujímal. Potreboval som ju vidieť, jej tvár, otvorené oči a to ako dýcha. Na ničom inom v danú chvíľu nezáležalo.

V mojom behu po dlhej chodbe ma zastavili ruky, ktorá sa ovinuli okolo môjho tela a tým mi prekazili ďalší pohyb.

"Operujú ju." známy hlas mi povie do ucha ale ja ho počúvam len na pól ucha. Operujú ju, to znamená že žije nie? Mal by som sa upokojiť ale srdce mi tlčie ako o závod, cítim sa neisto.

"Kto to urobil?!" vytrhnem sa z Leovho náručia a zazriem na neho. Strach nahradí neprekonateľný a nezastaviteľný hnev. Z očí mi šľahajú blesky.

"Neviem Max, naši ľudia s políciou po ňom už pátrajú. Sú po celom Londýne, neujde, bude pykať za to čo urobil." naozaj si myslí, že ma toto upokojí? Mám sa uspokojiť s tým, že ten kto postrelil Dianu je niekde vonku a uteká polícií?

"Musel si vidieť kto to urobil!!" zavrčím po ňom.

"Jediné načo som v tú danú chvíľu bola Diana. Po pravde ma nik ďalší nezaujímal. Ona bola ako aj vždy je mojou prioritou."

Sedel som tam tri hodiny. Tri dlhé ju operovali bez nových informácií o jej stave. Už boli dve hodiny ráno, mňa čakal o pár hodín závod, na ktorý som sa chcel vykašlať. Povedať to Christianovi tak ma roztrhá v zuboch a príde po mňa pešo. Musím odjazdiť, musím vyhrať. Sľúbil som jej to, chcem to vyhrať pre ňu. Musím odjazdiť závod už len kvôli nej.