Právo na šťastie |Max Verstappen|

5

„Šťastie neexistuje, sú len šťastní ľudia." - R. de Gourmont

Celovečerný maratón premýšľania som mala za sebou. Ponuka od Maxa ma veľmi lákala ale taktiež som voči nej mala milión dôvodov prečo to nie je dobrý nápad. Max ako ja je uväznený vo svete svojich rodičov. Je šťastný ale nie dostatočne na to aby sa dokázal vyhlásiť za šťastného. Robiť všetko pre to aby sme potešili rodičov nás stojí naše šťastie, pohodlie a slobodu. Je to ako život v zlatej klietke. Osoba vás udržiava v peknom prostredí, platí vám všetko na čo si zmyslíte, je o vás postarané ako o najvýznamnejších ľudí na planéte. Tu prichádza ale, nič predsa nie je zadarmo. Odplatou za to všetko, aj keď to sami nepožadujete, je kúsok z vás. Zoberie vám to najcennejšie čo v tú chvíľu máte alebo čo by mohlo byť pre vás cenné.

"Diana!!!!" nepríjemný hlas mojej matky sa ozýval celou chodbou až ku mne do izby. Ležala som ešte v posteli, dnes som nemala v pláne vstávať zjavne moja matka mala iné plány, keď mi ráno o siedmej vtrhla do izby oblečená, upravená a s make-upom. Na dnes sme mali naplánovaný obed s nejakým ministrom tak neviem čo buntoší tak skoro ráno. Moje mozgové bunky nie sú pripravené prijímať rozkazy a tváriť sa, že tomu chápem. Mohol ta to pretekár s číslom tridsaťtri. Jeho návrh mi nedal spať a teraz som ako múmia, ktorá plánuje vstať z mŕtvych.

"Áno matka?" pozriem na ňu spoza poštára, ktorý mám pred tvárou a zabraňujem vďaka nemu aby mi svetlo vypálilo oči. Po veľkom príchode matky do izby nezabudla zapnúť všetky svetla v mojej izbe. Nehovoriac o tom, že som všetky hnusné žlté žiarovky, ktoré produkovali žlté svetlo vymenila za to biele, žiarivé. Omyl môjho života. Mala som strpieť to hnusné žlté svetlo ako toto síce krásne ale mučivé biele.

"Dnes sme zrušili obed s ministrom a čaká nás obed s jedným mladým, pôvabným princom." hovorila tak zasnene až mi bolo zle. Pôvabný princ alias chlap ktorého sa mi snažia už rok dohodiť. Nechápu a nevidia môj nezáujem a preto ma nemíňajú niektoré stretnutia s ním. O spoločnej dovolenke ani nehovorím. Najhorší zážitok môjho života. Na dovolenke si máme oddýchnuť. Ja som počas celej dovolenky mala ocas, ktorý ma prenasledoval všade!

"Teším sa na obed." zvýskla som s hranou radosťou a preafektovane ale ani to nezabralo. Moja matka sa usmievala a tešila sa z toho. Nepochopila iróniu ako vždy. Odpochodovala z mojej izby, po jej odchode som sa zvalila do perín a na hlavu som si dala poštár, ktorý stlmil môj bezradný výkrik. Nenávidím svoj život od jeho koreňov.

*Obed*

Tŕpnem. Vidličku zvieram v rukách tak silno, že mám pocit, že ju každou chvíľou ohnem. Pozorujem divadlo pred očami, z ktorého mi je na zvracanie. Mladý princ sa vtiera obom mojim rodičom, dobre že mu netrčia nohy z ich zadkov ako sa tam pchá. Matka mu to žerie všetko, otec pomenej ale tiež. Podľa jeho názoru žena nemôže vládnuť sama, preto potrebujem mať po boku silného, vplyvného muža, ktorý bude stáť vedľa mňa a za nás oboch bude pôsobiť  ako autorita. Nedáva to zmysel, dokážem sama vládnuť, nepotrebujem blba pri sebe, ktorý mi bude k ničomu. 

"Diana" zasyčanie z otcovej strany ma vytrhli z mojim myšlienok. Prudko som sa otočila jeho smerom a zbadala som ako sa na mňa všetci pozerajú. Ups nedávala som pozor.

"Ospravedlňte ma, čo ste sa pýtali?"

"Princ Andrew ťa pozval na večeru, ktorá sa koná dnes večer." oboznámila ma matka. Kyslý výraz sa chcel ukázať na mojej tvári, veľmi som sa ovládala aby nevyšiel na povrch. V tom ma to napadlo. Vyvlečiem sa z večere. Musím. Inak strávim ďalší nudný večer s týmto princom krasoňom.

"To je veľmi milé, ale žiaľ už dnes večer mám program." na oboch tvárach rodičov sa značilo prekvapenie. Andrew bol sklamaný, otec sa hneval a matka sa snažila situáciu zachrániť.