Právo na šťastie |Max Verstappen|

14

"Čo ti preletelo cez nos Alexio? Správaš sa ako oduté decko!" vytknem mu akonáhle sa ocitáme v aute, ktoré nás má zaviesť naspäť do nášho hotela. Je krátko po druhej ráno a ja som ho konečne donútila opustiť bar, keďže odkedy som sa vrátila s Maxom sa tváril ako skysnuté mlieko, s nikým sa nebavil a líca mu každou minútou mali explodovať. Správal sa ako dieťa, ktorému niekto vzal obľúbenú hračku no on ani nepovedal dôvod prečo sa tak správa.

"Nič." odvetil urazene no videla som na ňom, že pravdu v sebe dusí. Bol natlakovaný ako parný hrniec a len som čakala kedy vybuchne.

"Jasné, nič." ironicky poviem. "Budeš sa správať ako totálny blb alebo mi povieš dôvod? Páčim to z teba ako zo ženskej. Hovor a nerob zo seba decko." už som začínala byť nahnevaná. Chlapi sa v niektorých situáciách správajú horšie ako ženy. Dokonca ženy majú svoje dni aj tie chlapi majú častejšie ako my. Vraví sa, že ich majú dvadsaťpäť dní v mesiaci a päť dní majú voľno. Áno podľa ich nálad to tak aj vyzerá. Urazia sa za kravinu, dokážu analyzovať veci a udalosti, ktoré sú jasné ako facka. Ich nálady sú niekedy horšie ako počasie.

"Čo si tam robila s tým redbulláckym agresorom?" vyprskol ako had jed až som sa otriasla z jeho otázky. Bol nepríjemný ako stovka na chodníku načo nie som zvyknutá pri ňom. Vždy som ho brala ako flegmatika, ktorému je všetko a všetci naokolo jedno.

"Za prvé nie je agresívny a za druhé nič. " odpovedala som polopravdu. Teoreticky sme nič nerobili, vyjasňovali sme si pár vecí ale jeho je po tom prd a to, že ma na konci pobozkal bolo nemiestne a nepotrebuje to vedieť. Nie je to niečo čím by som sa práve teraz išla vychvaľovať.

"Jasné, nič." napodobnil môj ironický hlas načo som prudko hlavu otočila k nemu a zazrela som na neho. Čo tomuto chlapovi preletelo cez nos nevie hádam ani on sám ale jeho chovanie je hodné päť ročného decka.

"Skús ma vytočiť Alexio, len to skús." upozorním ho na to, že moje nervy sú na veľmi tenkom lane, ktoré ledva drží a každou chvíľou sa pretrhne.

"Tak čo? Vrhneš sa na mňa ako na neho v tom bare a budeš ma vášnivo bozkávať?" zamračím sa, tak tu je pes zakopaný.

"Ujasníme si to raz a navždy. Ty a ja, len toto " ukážem na neho a mňa. "zamilované divadielko predstierame. Ja sa nestarám do toho s koľkými fuchtlami si spal tak ty sa nestaraj do mňa." nie je tajomstvom, že kým sa hráme na dokonalý pár on si dokáže užívať. Nezazlievam mu to, je mi to jedno, som rada že moji rodičia majú zalepené oči a ja môžem voľne dýchať.

"Budem sa starať kým to je človek ako on, totálne nevhodný pre teba."

"Nebudeš mi hovoriť kto nie je a kto je pre mňa vhodný.  Upozorňujem ťa Alexio, nezačínaj si so mnou buď ideš so mnou alebo proti mne, vyber si." hovorím vážne, bez náznaku skrytej srandy. Potrebujem vedľa seba človeka, ktorému môžem veriť a nie ktorý sa zradí a bude mi rozprávať do života. Som princezná žiadna žena, ktorá si do svojho života kecať. Už viac nie, všetko má svoj čas a aj môj plán vyjde do bodky ale musím na všetko ísť pomaly.

"Vieš koho mi pripomínaš?" spýta sa a ja pokrútim nesúhlasne hlavou. Ako môžem vedieť čo sa ožratému človeku premieta v hlave?

"Elizabeth prvú, žena ktorá si do svojej vlády nedala rozprávať chlapmi a žiadneho nemala preto po nej na trón nastúpil syn už zomretej kráľovnej Škótska James." povedal mi históriu, ktorú som ja vedela od A po Z a naopak.

"Možno znovu pristúpiť na to ako vládla ona. Hľa na to kam sme dospeli. Bola nebojácna, nezastaviteľná, samostatná a mala rozum, ktorý si nedala zobrať chlapom! Chlap si myslí, že príde k moci a bude vládnuť no nie, pri mne nie."