Právo na šťastie |Max Verstappen|

25

„Ak si niekedy miloval ženu alebo vlasť, prežil si výnimočné šťastie, a ak potom umrieš, to už nie je dôležité." - Ernest Hemingway

Stála som na rozhraní dvoch ciest. Victoria mi urobila poriadny guláš v hlave až som nevedela čo vlastne naozaj chcem. Vidieť ho? Nevidieť ho? Najradšej by som chcela oboje zároveň ale to sa nedá. Keď si to zoberiem z jedného hľadiska vidieť ho by bola pre mňa spása. Srdce by mi neúnavne rýchlo bilo a znovu by som pri ňom cítila to čo som cítila aj predtým. Nekonečnú lásku. Avšak keď sa na to pozriem z druhej strany ak by som sa postavila naproti nemu moja ruka by vyletela k jeho tvári a facka by bolela nie len jeho ale aj mňa. Cítim k nemu neskutočný hnev za to čo urobil. Pár dní po našom rozchode sa promenáduje s hentou cundrou a tvári sa, že sa mu jej spoločnosť páči. Poznám ho a viem, že jej spoločnosť mu nerobí dobre. Vidím to na reči jeho tela, nie je pri nej uvoľnený, úsmev nemá na tvári ten kŕčovitý čo má je falošný a nútený. Týmto jeho vyčíňaním mi môj mozog zamŕza. Človek by si o ňom pomyslel, že je rozumný chlap ale zjavne mu rozum chýba. 

"Jeho veličenstvo vás očakáva." jedna zo služobných mi príde oznámiť skutočnosť, na ktorú sa najmenej teším. Rozhovor s mojím drahocenný otcom, ktorého by som sa najradšej nezúčastnila. 

"Ďakujem Selin." kývnem jej a vtrhnem do jeho kancelárie bez zaklopania. Nebudem ja čakať ešte na jeho povolenia na vstup. 

"Čo si chcel?" spýtam sa na rovinu. Jeho hlava sa dvihne a pozrie sa na mňa dlho, intenzívne až by ma v minulosti z  jeho pohľadu striaslo. Teraz sa udržím, ležérne sa opriem rukou o stoličku a nadvihnem obočie. Mám toľkej roboty, že neviem kde mi hlava stojí a on ma zavolá k nemu do kancelárie na pokec. Lepší čas is vybrať nemohol. 

"Sadni si." ukáže na stoličku vedľa mňa. So zjavnou nechuťou sa usadím. Max ma serie a ešte mám strpieť nálady môjho úžasného otca? Dnešný deň nemôže byť lepším. 

"Som rád, že tvoje pobláznenie konečne skončilo. Chvála bohu, že sa môžeme začať venovať podstatným veciam." pochybovačne sa na neho pozriem, pretože nemám ani v najmenšom tušenie o čo by mohlo ísť. K veci s Maxom sa nevyjadrujem, nemám na to náladu.

"Usporiadame ples kde by si si mohla nájsť potencionálneho manžela." vyhlási s úplnou vážnosťou kým ja sa rozosmejem na celú jeho kanceláriu. Preskočilo mu, inak si to vysvetliť neviem. 

"Čo sa smeješ? Ja to myslím smrteľne vážne! Máš dosť rokov na to aby si si niekoho našla a začala brať tento život vážne. Tvoje povinnosti nepočkajú a ja chcem byť dedko. Takže nájdeš si túto sobotu muža." povie rozkazovačným hlasom a mňa smiech veľmi rýchlo prejde a zvážniem. Máme pondelok a on chce na sobotu urobiť ples. Nič nemožné pre kráľovskú rodinu. Ale chce aby som si našla muža za jednu noc? Nežijeme v sedemnástom storočí. 

"Ja sa vyjadrím jasne, stručne a výstižne." nakloním sa k stolu. "Nie, ďakujem." poviem s úsmevom čo ho vytočí. Oči mu o jeden odtieň stmavnú a rukami sa pevne oprie o stôl pričom sa tentokrát on nakloní ku mne. 

"To je rozkaz kráľa." nič iné iba chlad je cítiť z jeho hlasu.  

"Samozrejme vaše veličenstvo." poviem skrz zaťaté zuby a v ten moment ho to  oslovenie zarazí. Nikdy nemal rád, keď mu doma vravím ako všetci služobníci. Vraj potom vyzerám a hovorím ako podriadená ale tak som sa teraz cítila. 

"Som tvoj otec!" vyštekne nahnevane čo ma vytiahne zo stoličky tak prudko ako keď ryba na suchu skáče. 

"Nesprávaš sa tak!" krik mu vrátim s takou istou intenzitou. Hnev mi aj naďalej koluje v žilách ale tentoraz nie len  na Maxa ale aj na otca, ktorý sa tvári ako spasiteľ sveta.