Právo na šťastie |Max Verstappen|

10

„Niet šťastia bez činnosti." - B. Diosraeli

Rodičia z izby odišli s veľkým haló a oznámením, že za desať minút sa podáva večera. Nezabudli dôrazne dodať SPOLOČNÁ a tým ukázali aj na Maxa, ktorý s nezáujmom mykol ramenami. Bola som oboznámená, že je Max menší agresor, ignorant a všetko má na saláme ale toto som od neho nečakala. Rozhodne som od neho neočakávala také jednanie s mojím otcom, ktorému sa každý klania. Oprávnene som sa obávala večere na ktorej sa máme zúčastniť. Max si nevie zahryznúť do jazyka a byť ticho. Jeho temperamentná povaha vždy vyjde na povrch. Nenechá si skákať po hlave, povie si svoj názor nehľadiac na to kto pred ním stojí a vždy musí mať posledné slovo.

"Budeš ticho ako myš cez večeru jasné?" pritlačím dezinfekciu na ranu, ktorú má nad obočím načo sykne a zanadáva.

"Prečo by som mal?" obočie nadvihne čím moja snaha o zastavenie krvácania vyjde na zmar. Znovu vyjde z rany krv. Povzdychnem si, ľavú ruku mu položím za krk a pritiahnem si ho k sebe čím dezinfekciu na tú ranu priam zatlačím všetkou silou až ním trhne. Nebude ma štvať, nie dnes.

"Máš pud sebazáchovy?" spýtam sa ho načo sa jeho kútiky pier vyformujú do úškrnu.

"Zlatko jazdím v najrýchlejšom stroji čo myslíš?" že ja som sa vôbec pýtala. S pretočením očí som mu dezinfikovala rany, ktoré pomaly prestali krvácať. Zriadil ho Leo statočne. Do teraz nechápem čo sa tu udialo, jedno však vie, musím sa s ním porozprávať. Toto jeho správanie bolo neprijateľné, nemal najmenšie právo mi vytrhnúť do izby a zmlátiť Maxa.

"Čo to máš na tvári?" jemne sa zamračil, chytil moju tvár do ruky a natočil si líce k sebe. Pri tom celom chaose som zabudla na pulzujúcu bolesť z facky, ktorú mi Leo nechtiac daroval. Líce som musela mať červené.

"To nič nie je." odvrátim tvár na bok a pousmejem sa. "Ty si na tom horšie ako ja. Ako vidím keď sykneš od bolesti, vždy keď sa pohneš tipujem, že si dostal pár rán do brucha a budeš tam mať modriny. Mal by si ísť k lekárovi či ti náhodou nezlomil rebrá." ustarostene som sa na neho pozrela. Leo je vycvičený vojak, vie kam presne udrieť aby človeku ublížil. Maxovi chcel ublížiť na najvyššej možnej úrovni.

"Ešte mu spočítam to, že na teba položil roku. Iba chuj udrie ženu." krútil hlavou.

"Ty radšej nič nerieš, ja si to vyriešim sama jasné?" poviem ostrejšie než by sa patrilo ale potrebuje aby si zapamätal, že toto je môj problém a nie jeho. On by sa mal starať o svoje zdravie a o to, že teraz bude držať jazyk za zubami a nebude sa arogantne správať voči môjmu otcovi, inak táto večera dopadne vojnou.

Max si išiel do kúpeľne opláchnuť a umyť tvár. Ja som si medzitým dala na seba rifle a tričko, šaty si rozhodne kvôli jedlu dávať nebudem, nie to keď tam bude dusná atmosféra. Neviem si predstaviť ako celá večera dopadne a bude prebiehať. Otec zúril, matka bol v šoku preto keď si to nechajú v hlave prejsť ich reakcie môžu byť ešte horšie. Max to bral na ľahkú váhu, ja nie. Viem ako sa dokážu správať, hlavne otec, ktorý ak nejde niečo podľa jeho plánu tak ho ide roztrhať.

Večera prebiehala zatiaľ v kľude. Otec sedel za vrcholom stolu, matka vedľa neho, oproti nej sedel Andrew a ja s Maxom sme sedeli oproti sebe s tým, že ja som sedela po boku matky. Hrobové ticho, ktoré vládlo v jedálni ma skôr znervózňovalo ako ukľudňovalo. Ticho pred búrkou. Čakala som kedy kto prehovorí a vrátime sa k incidentu spred pár minút. Max opovrhujúco pozeral na Andrewa, ktorý ho skúmal pohľadom. Videla som na ňom ako sa drží. Musel si zahryznúť do jazyka aby na neho nevybehol. Otec dojedol, príbor položil na stolík, obrúskom si utrel ústa a zakašlal tak aby upútal na seba pozornosť. Všetci až na Maxa sme mu ju venovali, ten ho ignoroval ako na bežiacom páse. Pod stolom som ho kopla do nohy a očami som mu naznačila nech sa pozrie na otca. Prisahám bohu jeho budúca priateľka to s ním bude mať ťažké pri predstavovaní ho s rodinou.