Právo na šťastie |Max Verstappen|

29

Max 

Jej nevládne telo som držal v náručí. Pevne som si ju tisol k sebe kým okolo nás bol zmätok a piskot starších dám. Moje oči a pozornosť sa ale upriamovali len a len na ňu. Na jej rozbitú hlavu, z ktorej je pomaly stekal pramienok krvi po boku hlavu, na jej zatvorené oči, po ktorých bažím aby sa otvorili. Hypnotizujem ju očami, doslova škemrám vnútorne o to aby sa prebrala, usmiala sa na mňa a povedala, že to bol len žart. 

"Uhnite!!" hromový krik jej otca ma prinútil dvihnúť hlavu nahor. Prešiel cez dav ľudí, ktorí sa pozerali na bezvládne telo princeznej v mojom náručí. Záchranka bola privolaná Leom, prešlo pár minút a ona nikde. Mne sa zdali, že to sú hodiny čo sem prichádzajú. 

"Čo sa stalo?!" prichádzajúca otázka sa mi dostala do uší len nepatrne. Hlava mi nepracovala, bol som opantaný situáciou. Chcem až tak veľa aby prišla tá skurvená sanitka už teraz? Čo jej tak dlho trvá?! Ide o princeznú pre boha to nepoznajú húkačky? Trpím ako pes. Pri pohľade na ňu, na jej nehybné telo sa mi stíska srdce ťažobou. Cítim nekonečný smútok a strach. Videl som ju ako stála, pozerala na nás ako duchom neprítomná. Oči sa jej prevrátili nahor, stratila vedomie a jej kolená ju zradili. Podlomili sa jej a jej telo padalo na zem, pričom pri páde si udrela hlavu o rok umývadla. Moje reakčné schopnosti zlyhali, nestihol som zareagovať rýchlo aby sa jej nič nestalo. Dopadla na zem a v ten moment som sa prebral z tranzu v ktorom som na pár sekúnd bol. Zošuchol som sa ku nej snažiac sa ju prebudiť, nepomáhal krik ani jemné fackovanie. Leo už volal záchranku, Dominic bol pre kráľa. Okolo nás sa zhromaždilo veľa ľudí, pretože pani ktorá išla na toaletu začala kričať ako zmyslov zbavená a privolala zbytočne veľa ľudí. 

"Odpadla." zamrmlem potichu stále si ju tisnúc na hruď. V dave ľudí uvidím hlavu môjho šéfa. Prederie sa cez dva až dopredu, nestrácajúc očný kontakt so mnou. 

"Mal by si princeznú pustiť Max, dať priestor profesionálom aby sa o ňu postarali." prehovorí potichu, kľudným hlasom tak aby ho nepočuli ostatní. Venoval tie slová mne, chcel aby som v nich našiel zašifrované varovanie. Inak preložené - mal som ju okamžite pustiť, odstúpiť a tváriť sa že sa nič nestalo. Christian Horner nestál o drámu v tíme, v médiách ani na iných sociálnych sieťach. 

"Zabudni." zavrčím potichu. Nepohnem sa od nej až kým nebudem vedieť, že je v poriadku. Rozišli sme sa ale to neznamená, že mi na nej nezáleží! Stále cítim voči nej ochranársky pud, ktorý mi napovedá, že musíš ostať s ňou. Neverím ani jednému chlapovi v tejto miestnosti, žeby ju postrážil tak ako ja. 

"Pane bože! Ja som vedela, že sa mala najesť, to je tým, že nejedáva a - " rozhorčene hovorila jej matka, z ktorej hlasu bolo cítiť a počuť že má o svoju dcéru strach. 

"S dovolením." hrubý, hlasný až rozkazovačný hlas sa rozprestrel halou. Všetci ľudia uhýnali z  cesty trom záchranárom, ktorí ťahali aj záchranný vozík. V momente, keď as ku nej zohol prvý záchranár som sa postavil. Stále som ale bol v blízkosti ak by sa niečo stalo. Pozorne som sledoval ako sa jej pozerá na ranu, ktorú malým tampónikom vyčistí. Skontrolujú jej tep, pozrú ďalšie prípadné zranenia. Ďalší stojí pri jej rodičoch a pýta sa ich na jej zdravotné problémy, aké lieky užíva, čo prípadne dnes zjedla a vypila. Matne som ich počúval, skôr som venoval pozornosť záchranárovi, ktorý ju opatrne zobral do náručia a položil na vozík. Vyzerala ako porcelánová bábika, ktorá sa každou chvíľou môže rozbiť. Záchranári sa spolu s vozíkom vyberú k sanitke, ktorá stojí priamo pred divadlom. Ja sa vyberiem za nimi ale veľká ruka môjho šéfa na mojej hrudi ma zastaví. 

"Nechaj pracovať odborníkov." povie hlbokým hlasom, v ktorom je skrytý rozkazovačný tón, ktorý počujem. 

"Nechám." prikývnem na jeho slová a vymaním sa spod jeho ruky pričom odídem von. Kľúče od auta vytiahnem z vrecka a bohu ďakujem za svoj rozum prenajať si vlastné auto a prísť ním aj sem. Pôjdem do tej nemocnice aj keby  kravy z neba padali. Nik ma nezastaví v tom usvedčiť sa, že je v poriadku.