Právo na šťastie |Max Verstappen|

17

„Odvážnemu šťastie praje." - Vergilius

Pozerala som sa na dvoch chlapov, ktorí po sebe hádzali nepríjemné pohľady, tretí sa na nich pozeral a mal z toho zábavu pričom ja som tŕpla ako na ostňoch. trápne ticho bolo oproti tomuto balada. Celým apartmánom sa niesla zvláštna až by som povedala bojová atmosféra, ktorú vytváral Max s mojím otcom.  To, že sa Max nebojí môjho  otca som mala možnosť spozorovať už v Anglicku preto som sa obávala toho čo bude nasledovať tu. Max nevie držať jazyk za zubami, povie aj to čo povedať nemá a môj otec je výbušný, mám taký pocit, že ak dnes tento hotel nebude zrovnaný zo zemnou tak jeden z nich bude určite mŕtvy.

"Za čo vďačí moja dcéra vašej návšteve?" ako prvý prerušil ticho otec, ktorý sa nespýtal priamo na čo chcel. Mohla som na ňom spozorovať, že mu v hlave idú iné otázky ako tú ktorú vypustil z úst. Pohodlne sa oprel o kreslo, ruky si spojil v lone a očakával jeho odpoveď. Max si oprel lakte o svoje stehná tým sa naklonil viac k môjmu otcovi a usmial sa.

"Nespomínam si, že by som sa vám musel spovedať." zhlboka sa nadýchnem, načo Alexio vyprskne vodu z úst, ktorú práve pil. Snažil sa zakryť smiech, ktorý sa mu dral z pier tým, že si dal ruku pred ústa.

"Dobre, Diana čo tu pán Verstappen po tebe chcel?" otočí sa na mňa.

"On - "

Max sa zasmeje cez celú izbu. Jeho smiech sa odráža od všetkých stien. Krúti hlavou do strán pričom sa postaví zo stoličky a prejde ku oknu, z ktorého je nádherný výhľad na Monako. Chvíľu pozerá von oknom, od ktorého odtrhne zrak a znovu sa pozrie na môjho otca.

"Viete, príde mi smiešne, že nedokážete zniesť to ako vám nedávam odpovede a preto sa vždy otočíte na vašu dcéru, ktorá vám odpovie aj keď klamstvom len aby vás uspokojila. Postavte sa mi ako chlap a neťahajte ju do konfliktu, ktorý so mnou zjavne vediete od prvého dňa čo sme sa videli. Čo vy nato vaše veličenstvo?" udivuje ma jeho statočnosť, nebojácnosť ale ako mi sám povedal. Jazdí v stroji, ktorý ho môže zabiť behom sekundy. Strach u neho nepozná miesto. Je plný odvahy, ide si tvrdo za tým čo chce. Zaujímal by ma dôvod jeho návštevy. Obaja sme súhlasili s plánom jeho šéfa, mal byť s Kelly na neskorých raňajkách a vydať príspevok, že je zadaný.

"Opýtam sa po poslednýkrát. Čo tu chceš?!" otca vytáča, vidím ako mu na krku naviera žila a čoskoro praskne. Max spustí atómovú bombu bez toho aby len tušil akú spúšť za sebou dokáže nechať.

"Prišiel som povedať vašej dcére, že ju mám úprimne rád a nesúhlasím zo žiadnym trápnym nápadom. Žiadny falošný vzťah. Vážim si vašej dcéry a nezaslúži si takéto jednanie. Zaslúži si jednanie hodné princeznej a to jej ani tuto - " ukáže opovrhujúco na Alexia. " nedokáže ponúknuť a dať. Nikto s ňou nedokáže jednať ako ja. Úprimne, pravdivo, od srdca. Nezaujíma ma vás názor, nepotrebujem vaše požehnanie na to aby som mohol byť s vašou dcérou. Jej život, jej rozhodnutia." tentoraz je to môj otec, ktorý spustí smiech ešte skôr ako stihol Max dopovedať posledné slová. Postaví sa pred neho, rukou ukáže na mňa ale pozerá sa mu do očí.

"Ty ju máš rád. Ju?!" zasmeje sa akoby tomu nemohol uveriť a mňa to zasiahne priamo do srdca. Čo tu je k smiechu? Je neuveriteľné, že by ma niekto mal rád?

"Ona je hodná iných slov, nie obyčajných mám ju rád. Chlapče uvedom si s kým sa rozprávaš, pred kým stojíš a koho dcéru si nie raz dostal do postele. Nie som tvoj šéf, som kráľ a so mnou sa nedarmo zahrávať." varovne ho upozornil. Srdce ma bolelo z jeho slov, áno viem že nestačia slová, ktoré vyslovil ale nezačína každý vzťah práve u nich? Postupne sa vážnosť slov zväčšuje?