Právo na šťastie |Max Verstappen|

31

„Človek je cieľavedomý živočích. Jeho život má zmysel iba vtedy, keď sa púšťa do neznáma a ide za svojim cieľom."" - Aristoteles

*Ihneď na začiatok píšem, že je to príbeh, z neho si človek nemá brať príklad. Hlavne nie v tom ako hlavní hrdinovia riešia svoje problémy. Všetko je vymyslené a nenavádza niekoho k tomu aby sa uchýlil k činom aké sú opisované v tomto príbehu*

Max

Niekedy sa nedá splniť všetko čo sľúbime. Môj sľub Dí som sa snažil plniť zo všetkých strán. Venoval som sa jej počas dní v Anglicku ale akonáhle som odišiel na závody moja sústredenosť sa vrátila na trať a k monopostu. Konečne som pociťoval moju plnú koncentráciu na šport, ktorý milujem. Žiadne rozptyľovanie, hádky s otcom, ktorý ma sprevádza či Christianom, ktorý najprv na mňa pozeral ustarostene ale po mojom vysvetlení sa hneď upokojil. Rozišiel som sa s Kelly nie z dôvodu, že som sa chcel vrátiť k Diane. Čas pre seba som reálne nemal niekoľko rokov, stále som sa zameriaval na to, že nemôžem byť sám ale opak je pravdou. Byť sám a prečistiť si hlavu nie je nič na hanbu. Aj ja ako chlap mám právo na čistú myseľ. Žena po boku je skvelá, keď vás niekto čaká doma a vy viete že sa o neho môžete oprieť je pocit na nezaplatenie. Avšak niekedy aj takýto pocit treba dať bokom a uprednostniť seba samého.

"Robíš si srandu?" spýta sa ma vážne Daniel, ktorý neverí ani jednému slovu, ktoré som mu práve povedal. Sedíme v mojej izbe, pričom prvé tréningy už máme dávno za sebou. Síce som prišiel pred tromi dňami tak som nemal šancu rozprávať sa s ním. Obaja sme boli zaneprázdnení a na konci dňa vyčerpaní.

"Vyzerám tak?" ukážem na svoju tvár, ktorá je tiež vážna.

"Vážne si si to nevymyslel? Nečítal si to niekde v knihe?" uisťuje sa aj naďalej načo na neho hodím pohľad "Vážne?" plný únavy a znechutenia. O takýchto vážnych veciach sa nežartuje to by sa mal Austrálčan naučiť.

"Boha Max.!" šepne potichu prekvapene a zhrozene zároveň. "Takže si nepamätá ani mňa?" dvihne hlavu pozerajúc sa mi priamo do očí.

"Nepamätá si ťa." pokrútim hlavou do strán súcitne. "Bol to brutálny šok kamoško. Sedela predo mnou, nadával som jej ako najväčší idiot a ona na mňa hľadela akoby ma nepoznala. Nechápal som tomu teda až kým nezahlásila, že si ma nepamätá a ani nič z toho čo sme spolu zažili." povzdychnem si schovávajúc si tvár do dlaní. Pretriem si dlaňami tvár, dám ich dole a očami sa zahľadím na svojho kamaráta.

"Max." šepne potichu. Jemne ma potľapká po ramene a povzdychne si ťažko a zdĺhavo.

"Mrzí ma to. Diana je súčasťou tvojho života a táto skutočnosť ťa musela zasiahnuť. Ver mi, že to zvládneš aj keď to najprv bude ťažké. Môžeš jej ukázať, že byť priateľmi nie je nič zlé a vy dvaja ako kamaráti zvládnete všetko. Máš príležitosť jej ukázať že v priateľstve je viac ako vo vzťahu."

Pomaly prikývnem na jeho slová, zarezávajúc svoje oči do podlahy, ktorá mi príde nesmierne zaujímavá. Zamyslím sa nad jeho slovami, ktoré dávajú zmysel a nesú kúsok pravdy v sebe. Mám príležitosť sa s ňou znovu zblížiť len na inej úrovni. Na takej kde si nebudeme schopní ublížiť ba naopak pomôžeme si. Avšak otázne je kedy sa znovu stretneme keď ja budem na závodoch, ktoré zrušiť nemôžem. Ako všetko skĺbim aby mi z toho nehrablo? Dlhšie voľno ma čaká až cez leto, kedy ona bude mať už určite plány. Pri mne sa nedá nič dopredu plánovať, mám aj povinnosti voči tímu, ktoré musím plniť. Všetko sa zdá byť ľahké ale opak je pravdou. Skĺbiť niekoľko vecí naraz je ťažké a pre mňa v túto chvíľu neskĺbiteľné.