Story of epic

II.

Zobudila som sa na blačanie Ozzyho Ozbourna z môjho telefónu.

Dofrasa, dožila som sa ďalšieho dňa.

Zišla som dole a do nosa mi udrel smrad niečoho spáleného. Nenápadne som prišla do kuchyne a oprela sa o stenu. Adam. Môj osemnásť ročný brat sa snaží uhasiť horiacu praženicu. Myslím, že som nič vtipnejšie ešte nevidela. Mierne sa ma zľakol ale potom sa zase venoval chémií 6. ročníka. Čo potrebuje oheň aby prestal horieť. Keď sa mu to konečne podarilo, pozrel sa podráždene na mňa.

"Nič nehovor" precedil cez zuby.

"Nič nehovorím," zdvihla som obranne ruky. "Som len dojatá" zatvárim sa tak.

"V tom prípade mi môžeš vybrať," zvolal z úsmevom," chceš spálenú časť alebo surovú?" vykydol celú várku na jeden tanier. Keď hovorím vykydol, tým myslím doslova.

Zdvihla som tanier s tým výtvorom zo stola a skúmavo si to prezrela.

"Gratulujem. Váš vedecký experiment sa podaril, Mr. Frankenstein. Ty ho zasiahneš bleskom a ja zakričím žije to," pichnem do toho vidličkou. "Vyzerá to celkom ako Brandon, nemyslíš?" skonštatovala som.

"Nebuď taká kritická" vytrhol mi tanier z ruky. "Vyhodím Brandona a dáme si cerálie keď si taká vyberavá" povedal urazene.

"Nie, dobre, nechaj Brandna tu, ja ho zjem" natiahla som sa za tanierom. Adam mi ho podal a ja som sa naňho pochybovačne zadívala.

Vyzerá to, že ma to zachvíľu zožerie on a nie naopak.

"Prosím, nenúť ma to jesť" povedala som nakoniec zo psími očami. Adam sa zasmial a vyhodil Brandona. Pred košom sme povedali smútočnú reč a dali si nakoniec tie cerálie. 

Adam odchádzal z domu desať minút predo mnou. Ja som ale nestíhala. Do školy som prišla okolo 7:55.
Zastala som pred triedou. Neznášam ako na mňa všetci valia oči keď prídem neskoro. No nič. Otvorila som dvere a mierila si to k svojej lavici. Učiteľka práve stála pred tabuľou z niakym študentom. Počkať.. To je chalan zo včera. Chalan zo stanice! Preto bol taký povedomí, videla som snáď 300 jeho fotiek od Vicky. Zrejme sa záhadný Nickolas ukázal.

"Slečna Blair! Stojte prosím a poďte sem ku mne," zaškriekala.

A je to v keli

"Tak..." začala keď som ku nej prišla " vy asi nie ste fanúšička klopania, čo?"

"Viete akú mám slabosť pre dramatické príchody" povedala som čo najmilšie. Chalan vedľa mňa si ma zatiaľ očami premeriaval.

Chceš sa biť, zazobanec?

"Teší že ste nás poctila návštevou, narozdieľ od včerajška"

"Celá ja. Prevtelená veľkorysosť," falošne sa usmejem.

"Prečo meškáte?" spýtala trochu podráždene.

"Nebudete mi veriť, ale keď som šla do školy prepadlo ma auto... plné vycvičených medveďov, ktorý jazdili na jedno kolieskovom bicykli a..." vety som strieľala od pása kým ma učiteľka neprerušila.

"Stačí!" zakričala už podráždená učiteľka "Bežte si sa sadnúť nech sa to už neopakuje." Len som sa uškrnula a šla k lavici kde ma už prepichovala pohľadom Viky.

"Kde si bola?? Prečo si sa neozvala?? Ako..." začala ma zalievať otázkami

"Pšššt! Učiteľka rozpráva" naznačila som aby som nemusela odpovedať. Darovala mi nepríjemný pohľad a počúvali sme.