Story of epic

XXVIII

"O čo sa to kurva snažíš??" vletela som  do pracovne, kde ma už čakal Nickolas s pohárom v ruke.

"Neviem o čom to hovoríš," povedal nevinne a ďalej sa venoval poháru ako keby na tom závisel jeho život. Prišla som k nemu a vyrazila mu pohár z ruky. Nachvíľu sa zahľadel na črepiny na zemi a potom sa s nasratým výrazom otočil na mňa.

"Už mám tvoju pozornosť?" prehodila som

"Fajn," odfrkol a sadol si do kresla. "Baví ťa hrať sa na jedného z nás? Baví ťa hrať sa z ohňom zatiaľ čo za tebou všetci stoja z hasiacimi prístrojmi? Mám pre teba prekvapko. Už za tebou žiadne hasiace prístroje niesu. Tam vonku máš dvoch najbližších priateľov medzi samými vrahmi. Som úprimne zvedavý ako ich chceš ochrániť."

"Tebe v tej šialenej palici už úplne preskočilo??" vyletela som. Pobavene mykol plecami a pokračoval.

"Nemyslela si si, že potom ako mi vyhlásíš vojnu ti budem stále kryť chrbát, že nie?"

"Sám si si ju vyhlásil ty skuvyksicht!" sotila som doňho. "To, že tvoje ego nezvládne keď ti niekto povie pravdu neni môj problém!" 

V Nickových očiach sa zapálili ohne zúrivosti a zase na chytil za krk.

"Už. Si. Namňa. Nikdy. Neotváraj. Hubu." hovoril agresívne a pri každom slove urobil so mnou krok ku stene. "Len vďaka mne teraz ešte dýchaš"

"Zachvíľu už asi nie" prehodila som a snažila sa dať jeho ruku dole z môjho krku. Hlasno a falošne sa rozosmial. Z ničoho nič ma zrazu pustil. 

"Žeby sa v tebe ozvalo svedomie?" prešla som si rukou po krku. Nič neodpovedal len sa na mňa z jemným úšknom pozeral. Urobil ku mne krok bližšie. Naše tváre boli od seba len pár centimetrov.

"Toto všetko sa môže skončiť. Ak sa mi ospravedlníš," povedal zvodným hlasom a chytil sa si cez rifle vtáka. "Tým myslím fakt pekne ospravedlníš."

"Ty prasa!" zasyčala som

"Ako to teda bude?" nadvihol obočie.

"Fajn," povedala som po chvíli rozmýšľania. Nick vyvalil oči ale potom zase nasadil svoju masku.

"Fajn?" spýtal sa ako keby zle počul.

Chytila som ho za ruku a dotiahla ku kreslu. Nechala som ho sadnúť si a potom som to spravila aj ja. Tlmene zavrčal a chytil ma okolo bokov.

"Keby som vedel, že to bude také ľahké, spravil by som to už dávno," rozplýval sa zatiaľ čo som ho jednou rukou cez rifle masírovala. Ignorovala som jeho poznámky. 

"Potrebujem tvoju kravatu," vysvetľovala som mu keď som si všimla jeho nedôverčivý pohľad. Dala som mu ju dole a jednu ruku mu začala zaväzovať ku mreži krbu vedľa kresla. 

"O čo sa to snažíš?" jedným rýchlim pohybom mi voľnou rukou uväznil tú moju

"Ticho," zahriakla som ho. "Mamka pracuje."

"A ocko sa nevie dočkať," zavrčal a prisal sa mi na krk. Zarazila som sa, keď som si všimla jeho náhrdelník. Ten, čo som mu dala na stôl. Nosí šperky po svojej bývalej?  Keď som sa uistila, že tá kravata vydrží, odlepila som sa odneho a postavila sa.  

"Ak ma ospravedlníš, teraz pôjdem zachrániť svojich priateľov zatiaľ čo ty môžeš zhorieť kľudne aj v pekle. Prajem pekné robenie rukou," ironicky som sa usmiala. Trhol rukou a snažil sa postaviť. Vďaka mojím pevným amatérskym uzlom sa mu to nepodarilo. Som si istá, že za pár minút je vonku, ale mám čas odísť. Na rozlúčku som mu zamávala a zmizla za dverami.