Only One Year

26. kapitola (Poďme sa zoznámiť)

Presne v tom okamihu, keď som to vyslovila, ktosi na druhej strane neľudsky zareval a vzápätí sa tam strhol taký hluk, až som musela odtisnúť telefón od ucha.

"Emma?" reval Zayn do telefónu. "Počuješ ma? Musím končiť, potom sa ti ozvem!" Píp. Hluk utíchol.

Zničene som si zaborila tvár do dlaní. Čo som to urobila? Nemala som to vravieť. Bolo to odo mňa hrozne hlúpe, vypustiť tie dve slová z úst. Čo som to len urobila?

Na druhej strane, keď som to vyslovila, na druhej strane niekto zareval. Možno ma Zayn nepočul. Musela som sa držať tejto nádeje, inak som pravdepodobne stratená. Nemala som mu vyznávať lásku, bolo ešte priskoro. Odteraz si musím dávať dobrý pozor na jazyk. Boh mi dal šancu celé to spraviť, tak ju nesmiem pokaziť.

"Emma, si v poriadku?" obrátila sa na mňa Erica. Až teraz som si uvedomila, že mám hlavu medzi kolenami a vyzerá to, akoby mi bolo zle.

"Čože? Jasné," usmiala som sa. "Len som trochu unavená."

"Neboj sa, už tam čo nevidieť budeme," povzbudila ma.

..

Na letisku vládol aj takto ráno chaos. Našťastie, Erica s Edom presne vedeli, kam ísť, tak som sa im len držala v pätách a snažila sa nespustiť z nich oči. To by im ešte chýbalo, aby ma museli naháňať po letisku.

"Aký je to terminál?" vypytovali sa medzi sebou? "Číslo letu?"

Letela som lietadlom len raz, a to sem, a aj to nás len posadili a my sme odleteli. Nechala som ich, nech sa babrú s terminálom, lebo pre mňa to bola španielska dedina.

"Tu by to malo byť," vydýchla Erica a ja som začala vyzerať našich, no nikde som ich nevidela. "Ich lietadlo priletí až za 10 minút," vysvetlila mi Erica.

Skúsila som zavolať Zaynovi, no nezdvíhal to. Bola som nervózna. Je na rade, alebo...? V duchu som sa snažila upokojiť. O nič nejde, nemusí mi to zdvihnúť. No ja som tak veľmi chcela s ním hovoriť.

"Emma?" zvolala na mňa Erica. "Lietadlo už pristálo."

Schovala som mobil do vrecka a podišla k nim, túžobne očakávajúc rodičov.

..

Zvítanie bolo veľkolepé. Akoby aj nie, keď sme sa tak dlho nevideli?

"Ema!" slzila mama, až ma takmer rozpučila. Otec, ktorý nemusel všetko to vykrikovanie a plakanie, ma len poriadne stisol, až mi takmer vyrazil dych.

"Mami, oci, toto sú Ed a Erica. Moji náhradní rodičia," predstavila som ich. Zvítali a ja som zbadala v očiach mojej anglickej rodiny obavy. Zrejme sa báli, čo na nich moji rodičia... no nemohla som sa dostať do lepšej rodiny než do tej ich, preto ich obavy neboli na mieste.

Po ceste z letiska vysvitlo, že naši sa ubytovali v penzióne kúsok odo mňa, čo bolo fajn.

"A čo Martin?" napadlo ma. "Nechali ste ho samého."

Mama prikývla. "Je od teba len o rok mladší, keď ty zvládneš rok v Anglicku, on zvládne byť cez víkend doma sám." Musela som uznať, že majú pravdu. Ale mladší brat bude vždy mladší brat.

Zastali sme pred hotelom. Dohodli sme sa, že Erica zostane s nimi, všetko vybaví a ja s Edom pôjdeme domov a zatiaľ to tam prichystáme.

Cestou sme sa s Edom rozprávali, pýtal sa na mojich súrodencov a povedal, že moji rodičia sú veľmi milí. Ed bol skôr mlčanlivý typ, takže ma príjemne prekvapila naša konverzácia.