Only One Year

27. kapitola (Daždivý deň)

Zoznámenie Zayna s rodičmi dopadlo fajn. Ani jeden z nich si ho podozrievavo nepremeriaval, ani mu nejako nedávali najavo averziu. Zayn sa tiež snažil - držal ma síce za ruky a objímal, no nedovolil so žiadne vášnivé bozky, ktoré Erica bez mihnutia oka tolerovala. Erica však nie je moja mama, takže je jasné, že ona to cítila trochu inak.

"Ako dlho spolu chodíte, Ema?" otočila sa na mňa mama, kým jej Erica pripravovala čaj.

Od začiatku decembra," odvetila som.

Mama vyzerala zaskočená. "Tak dlho, a nepovedala si nám to?"

Cítila som sa previnilo: "Chcela som vám to povedať, ale nevedela som, ako to napísať do e- mailu. Nie som dobrá v takýchto veciach. Myslela som si, že lepšie bude povedať vám to osobne."

"A ty... ľúbiš ho?" mama stíšila hlas do šepotu, hoci jediný, kto jej tu mohol rozumieť, bol okrem mňa otec.

Zúžila som oči. Dnes sa okolo tej témy stále motám. Na druhej strane, nebudem predsa klamať vlastnej matke. Keď jej to poviem, Zayn sa nič nedozvie. "Áno," zašepkala som pre istotu a tvár mi zalial rumenec.

"A ľúbi aj on teba?" Pokrčila som ramenami.

"Nikdy to tak priamo nepovedal. Ale... je ku mne pozorný, stará sa o mňa a nikdy mi neublížil. S nikým som sa necítila tak dobre, ako s ním. Ak ma aj neľúbi, neľutujem ani jednu sekundu, čo som s ním prežila." Moje slová mi zneli trochu trápne. A možno nezneli až tak nevinne, ako by sa malo cítiť takmer šestnásťročné dievča. Asi by som sa nemala až toľko zaľúbiť... myslím, že ani mame sa nepáči, aké hlboké city k Zaynovi prechovávam. Nuž, ale je to už raz tak. Ľúbim ho celým svojim srdcom a nezmením to.

"Čo jeho rodina?"

Strhla som sa. Bola som taká zabratá do vlastných myšlienok, že som úplne zabudla na svoj rozhovor s mamou.

"Má tri sestry. Možno by sme mohli zájsť aj na návštevu, jeho rodina určite nebude proti."

Mama sa usmiala. "Som hrozne unavená. Let bol veľmi vyčerpávajúci. Asi poprosím Ericu, aby mi uvarila aj kávu, lebo inak neudržím oči dlho otvorené."

Keď odišla, prisunul sa ku mne Zayn. "Všetko v poriadku?" pohladil ma po tvári, až som zružovela. Pousmial sa. "Vieš, aká si takto krásna?"

"Ako takto?" uviedol ma tým do rozpakov.

"Keď sa červenáš," nahol sa ku mne a pobozkal ma tak rýchlo, aby to nikto nestačil spozorovať. Oblizla som si pery. Krátky bozk mi nestačil, potrebovala som viac.

Zayn pochopil. "Tvoja izba?" S ľútosťou som pokrútila hlavou. Naši prišli na víkend za mnou, nemôžem sa so svojim priateľom vypariť a zamknúť sa v izbe. Nehovoriac o tom, že by ich tá myšlienka určite nenadchla. Vzhľadom k tomu, ako ich vykoľajilo, že s niekým chodím, ak by ma s ním načapali v izbe, pravdepodobne by som naspäť letela s nimi.

Odhrnul mi vlasy z tváre. "Viem, že to vyznie trochu sebecky a už dopredu sa ti za to ospravedlňujem, ale čo sa týka nás dvoch, celkom sa aj teším, keď tvoji rodičia odídu."

Chápavo som prikývla. "Ja viem. Z tohto hľadiska si aj želám, aby už šli." Povzdychla som si. "Predstava, že ich malé dievčatko má chlapca ich zrejme veľmi nenadchla."

Zayn sa pousmial. "A čuduješ sa im? Keby som mal takú krásnu dcéru ako si ty, tiež by som ju chcel chrániť."

Rumenec mi opäť zalial tvár. "Chrániť? Pred tebou? Veď ty chrániš mňa!" spomenula som si na tú noc. Na Austinove slizké ruky šmátrajúce po mojom tele. Keby tam vtedy Zayn neprišiel... Pevnejšie som si ho pritisla k sebe. Pochopil, na čo práve myslím a upokojujúco ma pohladil po chrbte.

"Už sa ťa nikdy nedotkne. Ani on, ani nikto iný. Sľubujem," šepkal mi do ucha a ja som cítila, že mi po líci stekajú slzy - slzy úľavy. Jemne som sa od neho odtiahla a nemotorne si ich utrela.

"Ema, zlatko," otec si hlučne, a hlavne veľmi nevhodne prisadol rovno ku mne. "Veď mi porozprávaj, ako sa máš! Tak dlho som ťa nevidel, a ty povieš sotva pol slova..."

"Odskočím si," Zayn mi venoval krátky bozk na líce, proti čomu by otec sotva mohol namietať.

"Čo povedal?"

Vzdychla som si. "Išiel na záchod."

"Aha. Zlatko, vieš, vyzeráte spolu skutočne veľmi šťastní a zaľúbení a mám pocit, že sa k tebe správa aj slušne. Ale ty si ešte veľmi mladučká..."

Prerušila som ho. "Oci, mám takmer šestnásť. Som dosť veľká na to, aby som randila! Poznám svoje hranice a neboj sa, nevyvádzam žiadne neprístojnosti. Ale je mi s ním dobre a ľúbim ho. Máme vymedzený čas, tak mi nevyčítaj, že som si ho chcela užiť!" Po tvári mi opäť stiekla slza. Super, dnes mám očividne daždivý deň.

Zdalo sa, že ocka vykoľajilo, ako som sa pred ním rozplakala. Chlácholivo mi stisol plece. "Veď ja som to nemyslel zle, Emka. Ja len... vieš, akosi si pre mňa prestala rásť, keď si odišla z domu. Viem, že si múdre dievča a tento pobyt ťa naučil samostatnosti, ale som už raz otec a bojím sa o svoju dcéru."

"Ale ja som v dobrých rukách," protirečila som a rukávom som si utrela zvyšné slzy. "Vážne. Nevybrala by som si žiadneho chlipníka ani nejaké problémové indivíduum. Napokon, spýtaj sa na Zayna Ericy, ona ho pozná už dlho."

"Veď dobre, dobre," otec vyzeral stále trochu poplašene. "Veď ja som to nemyslel zle, len som sa asi tak vyjadril... verím, že si v dobrých rukách a že ťa ten chlapec má rád, vidieť mu to na očiach. Ale už si myslela na to, čo bude, až odídeš...?"

"Nemám náladu sa o tom baviť," zagánila som naňho.

"O čom sa bavíte?" vsunula sa medzi nás mama. V jednej ruke držala šálku s kávou, druhou ma objala okolo ramien.

"O Zaynovi," zahundrala som.

"Len som sa jej pýtal, čo bude s nimi dvoma, až sa vráti..."

"No, to sa ocko dobre pýtal. Vážne, Emka, my ti objala prajeme tento vzťah, ale musíš si uvedomiť, že tak na diaľku to bude veľmi komplikované. Spôsobila si si veľa bolesti, keď si sa s ním dala dokopy."

Bolo toho na mňa veľa. Akoby to, že ho ľúbim, nestačilo - veď to je to najdôležitejšie. Prečo musia myslieť na budúcnosť? Prečo si spolu so mnou nemôžu vychutnávať prítomnosť, prežiť každý moment?

"Môžete mi dať s týmto pokoj? Dať sa dokopy so Zaynom bolo to najlepšie rozhodnutie v mojom živote. Prečo si myslíte, že to viete lepšie ako ja? O tomto nič neviete! Neviete, čo cítim, a ani sa to nesnažíte pochopiť! Nech sa stane potom, čo sa má stať, ja som šťastná. Vlastne, bola som dokonale šťastná, až doteraz!" A opäť tie prekliate slzy. Skôr, než sa im podarilo prelomiť to ticho, som sa zvrtla a rozbehla sa do izby. Cestou som vrazila do Zayna, no nejako som sa vymotala z jeho náručia. Vletela som do izby, zamkla sa a s plačom sa zvalila na posteľ. V tejto chvíli som ľutovala, že sem moji rodičia vôbec prišli...