Only One Year

7. kapitola (Domáce úlohy)

"Pozri!"
"Čo je?" pošúchala som si rameno.
"Zayn," sykla a ukázala prstom smerom k bráničke. Naozaj, Zayn ju otvoril a vošiel dnu. Mieril to rovno do domu.
"Zavolám naňho," navrhla Rosa, no ja som ju umlčala.
"Možno chce niečo s Ericou. Nechaj ho, keď bude chcieť, nájde nás."
Rosa pokrútila hlavou, ale otvorila príklady z matematiky a začala počítať.
"Podľa mňa sa mu páčiš. Stále sa okolo teba motá."
"Nepáčim. Robí to, lebo..." zahryzla som si do pery, a zrazu ma napadlo strašné vysvetlenie. No určite bolo pravdivé. Čo by už na mne Zayn videl?
"Určite mu doma prikázali, aby na mňa v škole dozeral. Nerobí to z vlastnej vôle, proste musí. Musím mu povedať, nech si nerobí starosti... Au!" Rosa po mne opäť niečo hodila.
"Prestaň tárať somariny! Páčiš sa mu, videla som to na ňom. Hrozné, jakživ som nestretla dievča s takým nízkym sebavedomím. To je nejaká povahová črta Sloveniek?"
"A prečo po mne v kuse niečo hádžeš? To je nejaký španielsky zvyk?" vrátila som jej to.
"Zatiaľ nie," uškrnula sa.
"Nepáčim sa mu..."
"Páčiš. Neviem, čo na sebe nemáš rada. Máš pekné kučeravé blond vlasy a správnu postavu."
"Nemám," odvrkla som. "Zišlo by sa mi schudnúť."
"Máš ideálnu postavu," nedala sa Rosa. "Chceš byť hádam taká vyžla ako ja?"
Chcela som jej na to niečo odvetiť, ale ona mnou silne zatriasla. "Pozri, už ide!"
"Dobre, tak sa správaj prirodzene," zašomrala som.
Skutočne, začula som Ericin hlas a dvere buchli. Zayn si to šinul rovno k nám.
"Ahoj," pozdravil. "Tak som tu."
"Ahoj," veselo mu zamávala Rosa. "To je fajn, že si tu."
"Ahoj," nesmelo som zamumlala.
"Tak, treba s niečím pomôcť?" spýtal sa a posadil sa na jednu z voľných stoličiek.
Rosa sa zaškerila. "Budeš ľutovať, že si sa pýtal. Ja som napríklad úplne mimo z fyziky." Podala mu svoj zošit. Zayn ho prešiel pohľadom, občas sa zamračil, niečo tam načmáral a vrátil jej ho.
"To stačí?" vyvaľovala Rosa oči.
"V podstate áno," usmial sa Zayn. "Ale to, že som za teba urobil úlohu, ber len ako výnimku."
"S chémiou by si mi nepomohol?" veselo som naňho pozrela.
"Máš pocit, že som dobrý z chémie?" usmial sa.
"Dúfam," podala som mu zošit.
"Á, veď to je opakovanie. Ale vážne, ako chceš prejsť, keď toto nevieš?"
"Ja to viem, ale nie je pohodlnejšie, keď ti to niekto spraví?" zazubila som sa.
"Ty!" smial sa. Rosa nás len s úsmevom pozorovala, ako by sledovala nejaký obzvlášť dobrý seriál.
"Fajn," rezignovala som. "Urobím si chémiu sama, ale pomôžeš mi s matikou."
"Platí," usmial sa.

"Zayn, nezostaneš na večeru?" pýtala sa Erica.
Zayn sa len usmial. "Neviem, možno by som už mal ísť domov..."
"Neboj sa, máme kurča," ubezpečila ho Erica. "Táto tu tiež žiadne iné mäso neje," usmiala sa na mňa.
Zayn sa na mňa díval trochu prekvapene, ale prikývol. "Tak teda dobre, zostanem."
"Ed, Evelin, večera!" zvolala Erica. O malú chvíľku zbehla dole po schodoch Evelin. Oči sa jej pri pohľade na Zayna rozžiarili.
"Ahoj," zvolala vysokým hláskom a vrhla sa mu do náruče, čo bolo pre Evelin vyslovene netypické. S Rosou sme si vymenili prekvapené pohľady.
"Ahoj, víla," pozdravil ju s úsmevom Zayn a ja som si uvedomila, že nie som jediná, komu Evelin pripomína toto bájne stvorenie. Potom jej postrapatil vlasy.
Z obývačky vyšiel Ed, usmial sa nás a mohli sme zasadnúť k stolu.
Počas večere sa Evelin veľa pýtala, tak veľa, ako ešte nikdy. Erica sa len spokojne usmievala, akoby na tom, že Evelin súvisle a veselo šteboce, nebolo nič čudné. Ja som sa radšej sústredila na to, čo mám na tanieri.
"No, ďakujem vám za večeru, ale už budem musieť ísť," usmial sa Zayn a rozlúčil sa s nami. Evelin na rozlúčku aj objal a potom vyšiel von.
Ja a Rosa sme sa zavreli do izby a dokončili sme si úlohy. Nebola som však sústredená, myšlienky mi lietali kade- tade.
"Ja to vzdávam." Rosina učebnica fyziky vyletela do vzduchu a pristála na zemi. Na ten buchot som sa precitla.
"Aj ja," pomaly som odvetila. "Vôbec mi to nelezie do hlavy."
"Určite preto, lebo v nej náš Zayna," podpichla ma s úsmevom Rosa.
"Možno," odvetila som ľahostajne a zdvihla sa, aby som prešla k svojmu laptopu. Zahrám si pár hier, rovnako ako inokedy. Ako by som bola doma.
"Chýba mi starká," povedala z ničoho nič Rosa. "Trápi ma, že som ju tam nechala samu. Všetci ma síce ubezpečujú, že sa o ňu postarajú, ale bojím sa, že som ju zradila. Čo ak sa jej niečo stane?" prvýkrát som v jej očiach videla obavy.
Sadla som si k nej na posteľ a pokúsila sa ju utešiť, hoci v cudzom jazyku to bolo omnoho horšie. "Rosa, nezradila si ju. Určite je rada, že si tu a plníš si svoj sen. Nemôžeš sa s ňou skontaktovať cez počítač?"
"Môžem," smutne odvetila Rosa, "ale to tam pri nej musí niekto byť. Sama tom veľmi nerozumie."
"Och, tak napíš niekomu, kto sa o ňu stará, aby k nej šiel a zapojil jej všetko, čo treba," povzbudila som ju. "Tvoja starká je určite šťastná, že si tu. Ver mi, prosím." Potom som ju objala. Nemohla som síce vedieť, aká jej starká je, napokon, nikdy som ju nevidela, ani len na obrázku. Ale ak sa o Rosu stará, je to určite dobrá žena, ktorá jej to praje.
"Už sa netráp," povedala som jej. "Rosa, ty si zaslúžiš šťastie. Určite si nemala ľahký život, hoci o tom nerozprávaš. Vyrastať bez rodičov musí byť ťažké. Radšej mi povedz," usmiala som sa na ňu, "čo je medzi tebou a Johnnym?"
"No..." zapýrila sa.