Only One Year

28. kapitola (Slzy)

"Ema!"

"Emma!"

"Emka, zlatko, otvor nám, prosím ťa!"

Bolo mi zle. Nemala som náladu s nikým sa rozprávať, no len ťažko sa vám ignoruje, keď vám niekto sústavne búcha na dvere a vykrikuje vaše meno. Najskôr to bola len mama, potom sa pridal otec, no a potom prišli všetci... aj Zayn. Toho sa mi ignorovalo najťažšie, no nemohla som ho vpustiť dnu, inak by sa sem napratali aj iní. A navyše, aj keby som ho vpustila dnu, čo by som mu povedala? Ako by so mu vysvetlila, že moja matka označila to, že som s ním začala chodiť, za moju životnú chybu? Nevedela som, ako to povedať. Nechcela som mu to povedať. Podvedome som cítila, že by ho to zranilo, a to som nemohla dopustiť.

"Myslím, že by sme mali ísť dolu," začula som za dverami tlmený ženský hlas. Hovoril po anglicky, takže som svoje možnosti zúžila na Ericu. "Urobím vám zatiaľ čaj. Určite sa čoskoro upokojí a zíde dolu, ale tým, že tu na ňu budeme kričať, jej asi veľmi nepomôžeme."

 Začula som kroky a čoskoro som sa dočkala vytúženého ticha. V duchu som ďakovala Erice, ktorá perfektne pochopila, čo potrebujem. Nenávidela som sa za to, no na okamih som si želala, aby bola ona mojou mamou.

Najhoršie ale na tom bolo, že mama mala v niečom pravdu. Čo s nami dvoma bude, keď odídem? Pôjde za mnou? To sotva. Nevedel by sa u nás ani dohovoriť a Anglicko mu ponúka možnosti, o ktorých ľudia u nás ani nesnívajú. A prešiel cez konkurz v X- Factore... prvýkrát na mňa doľahlo, čo to znamená. Dostane sa ďalej? Bude slávny? Budú ho ľudia na ulici spoznávať, kričať jeho meno a lepiť si plagáty s jeho tvárou na stenu? Bude cestovať po svete, davy dievčat mu budú ležať pri nohách? Zabudne na mňa? Keď bude mať, na ktorú len ukáže, zabudne, že som tu niekedy bola aj ja?Zamračila som sa. Nad vlastnou hlúposťou. To sa nikdy nestane, nikdy na mňa nezabudne. To by nedokázal a ja som sa cítila hrozne, že som na niečo také čo i len pomyslela.

Ale čo ak...? ozval sa otravný hlások v mojej hlave. Potlačila som ho a myslela na všetko pekné, čo sa mi kedy stalo, no keďže som mala hlavu v smútku, všetky tie spomienky boli akési vyblednuté , smutnejšie, než aké naozaj mali byť... Vzdychla som si, zavrela oči a vdychovala vôňu aviváže z čerstvo vypratých perín. A myslela som... na Zayna. A na mňa. Na nás dvoch, na všetko to dobré, čo som vďaka nemu zažila. To, že jeho prítomnosť má na mňa blahodarné účinky. Z nosa mi kvapla slza a ja som si uvedomila, že som opäť dala prechod svojim pocitom a slzy sa vydrali navonok. Ako to bez neho vydržím? Nedokážem to. Potrebujem ho tu a teraz. Vdychovať jeho vôňu, ležať na jeho hrudi, počúvať, ako mi šepká do ucha upokojujúce slová... schúlila som sa do klbka a vzlykala. Bože, čo budem robiť? Tak neznesiteľne mi chýba, a to je len o poschodie nižšie. Keby som chcela, prekonala by som túto vzdialenosť šmahom ruky. Ale čo bude, keď on bude tu a ja tam? Tisícky kilometrov vzdialený? Ako to vydržím? Bez neho? Nepoznala som odpoveď. A to ma trápilo zo všetkého najväčšmi.

                                                                                                   ....

Po asi polhodine som sa rozhodla, že trucovania, plakania, smútenia, nazvite si to ako chcete, stačilo. Utrela som si oči, hoci už dobrých desať minút som nevyronila ani slzu, a potom som sa postavila, aby som sa videla v zrkadle.

Strapaté kučery mi odstávali do všetkých smerov, na ľavom líci som mala otlačený paplón a oči červené a opuchnuté. Nádhera, pomyslela som si. Do hororu by ma zobrali bez konkurzu.

Vlasy som sa pokúsila aspoň trochu skrotiť kefou a následnej som si ich zviazala do chvosta. S otlačeným lícom som nemohla robiť nič, no ono to po čase zmizne. Pod oči som si naklepala trochu make- upu a na riasy si naniesla trochu maskary. Pomohlo to, nevyzerala som až tak príšerne.

Bála som sa zísť dolu. Chcela som sa vyhnúť pohľadom a akýmkoľvek rozhovorom, no zároveň som vedela, že v izbe už dlhšie zostať nemôžem.Otvorila som dvere, no chodba bola prázdna. Uľavilo sa mi, aspoň budem môcť nahodiť cestou dolu kamennú tvár.

Presne ako som čakala, môj príchod nezostal bez povšimnutia. Ako prvá ku mne priskočila mama. 

"Ema!" vykríkla a pevne ma zovrela vo svojom náruči. Ešte predtým som sa jej ale pozrela do tváre. Zdalo sa mi to, alebo sa skutočne tvárila previnilo?

"Som v pohode," mrmlala som a snažila sa vymaniť z jej dosahu. "Vážne. Som len smädná, potrebujem sa napiť..." Ten plač ma dosť dehydroval, vyplakala som snáď celý Tichý oceán.Pohotová Erica mi strčila do ruky pohár vody. Posadila som sa za stôl a sklopila som hlavu, celú svoju pozornosť som sústredila na pohár.Keď som dopila, konečne som zdvihla zrak: "Idem sa prejsť." 

Zachytila som mamin pohľad. Vyzerala sklamaná. "Prepáč, ja som to tak nemyslela..." začula som, ako hovorí. Prikývla som.

"Môžem ísť s tebou?" zachvela som sa, keď som začula jeho hlas, ako mi šepoce do ucha.

"Mhm," prikývla som a dovolila mu, aby ma podoprel, keď som vstávala, pretože sa mi motala hlava. Jeho blízkosť mi robila tak dobre...

                                                                                                              ....

Vyšli sme na ulicu. Vietor ma neľútostne bičoval a najviac som ho pocítila na miestach, kde mi ešte prednedávnom tiekli slzy. Zažmurkala som pritisla si kabát pevnejšie k telu. V tej chvíli ku mne podišiel Zayn a objal ma, takže ma zahrieval vlastným telom. Vďačne som sa k nemu pritisla.

"Povieš mi, prečo si plakala?" prelomil ticho. "Pochopím, ak mi to nebudeš chcieť povedať, ale aj tak by som to rád vedel."

Pomaly som prikývla. Zaslúži si to vedieť. "Ja..." začala som. "Rada by som ti to povedala, ale nikto si nezaslúži počuť také veci."

"Ja to zvládnem." Vedela som, že áno. Bol silný. On bol z nás dvoch ten dokonalý.

"Ja len.." prehltla som, "nechcem, aby si bol zranený. Alebo sklamaný. Smutný."

"Som smutný teraz, pretože si plakala a ja neviem prečo," prehlásil jemne. Potiahla som nosom a zhlboka sa nadýchla, aby som mohla začať rozprávanie.

"Ja... moja mama... ona," pocítila som v hrdle hrču a taktiež ďalšie slzy, čo sa mi tlačili do oči. Vydýchla som a sklopila pohľad aby nevidel, ako sa mi cez mihalnice prelievajú slzy.Zastavil ma a otočil čelom k sebe. Ukazovákom mi jemne nadvihol bradu tak, aby mi videl do očí. 

"Prosím, neplač. Nevieš, aké je to hrozné, vidieť ťa takto..."Prikývla som a v duchu som sa posilnila. Toto zvládnem. 

"Ja len... moja mama... ona to nechápe. Nevie, čo je medzi nami dvoma. Myslí si, že som spravila obrovskú chybu, keď som si s tebou začala. Že si preto neskôr veľa vytrpím. Myslím, že by bola radšej, keby sme sa nikdy nestretli."Ticho medzi nami nastalo len nachvíľu, no mne pripadalo nekonečné. 

"Nechcem, aby si kvôli mne trpela," povedal potichu.

Vzala som jeho tvár do dlaní. "Ja kvôli tebe netrpím, a ani nikdy nebudem! Si to najlepšie... ona nechápe... patríš ku mne." Slová milujem ťa sem dokonale pasovali, no ja som nebola schopná ich vysloviť. Hrdlo mi zovrelo a nedovolilo mi to.

Usmial sa a preplietol si so mnou prsty. "Aj ty ku mne." Potom mi jemne pobozkal ruku a pohladil ma po líci.

Našla som jeho pery a pobozkala som ho. Potrebovala som ho. Jemne ma držal za lopatky a ochranárky si ma k sebe pritískal.

"Navždy," šepol, keď som prerušila bozk.

...

A/N: Takže po 54612626 rokoch som sa dokopala k tomu pridať ďalšiu časť a aj to len preto, že mi to Ronniexx pripomenula. Ospravedlňujem sa týmto aj všetkým ostatným, ktorí to čítajú a nedočkali sa novej časti. Možno ste to už aj vzdali a ja vám to ani nezazlievam, pretože mi to trvá a okrem toho mám pocit, že Zayn je u väčšiny ľudí v trvalej nemilosti a tým pádom vlastne aj poviedky s ním :D Asi ho budem musieť preorientovať na nejakého zloducha... Ale nie :D

Dúfam, že sa časť aspoň trochu páčila :)