Only One Year

33. kapitola (Zbohom)

"Páči sa mi to cédečko."

"Je tvoje," pobozkal ma.

"Je to tvoje cédečko, nechcem ho," namietla som.

"Chcem, aby si si zobrala aspoň niečo, čo je moje, keď si už nemôžeš zobrať mňa," nahol sa ku mne a venoval mi ďalší bozk. Prstami som sa mu zakvačila o tričko.

"Prečo nemôžeš... prísť na prázdniny za mnou?"

Trochu sa odtiahol. "Dobre vieš, prečo nemôžem."

"X- Factor." To slovo na mojich perách chutilo trpko.

Usmial sa, no nebol to ten typický šťastný úsmev, ktorý ma dostával do kolien. "Nie je to irónia? Ty sama si ma tam poslala."

Nevedela som, čo presne tým chce dosiahnuť, no nemienila som sa vzdať. "Dúfam, že to teda bude stáť za to," zašepkala som. "Že to niekam dotiahneš."

"Radšej by som sa na celý X- Factor vykašľal a šiel za tebou." Bol dokonale vážny, vedela som, že to čo hovorí presne tak aj myslí.

Odtiahla som sa od neho, aby som naňho mohla uprieť prísny pohľad: "Nech ti to ani nenapadne.""Už mi to napadlo," zazubil sa.

Povzdychla som si. "Obyčajne by som sa s tebou škriepila, ale dnes..."

Nič nepovedal, len vzal svoju tvár do mojej a jemne ma začal bozkávať, no postupne si začal viac dovoľovať - bol vášnivejší. Bála som sa, že neustriehneme hranicu, kedy prestať. A existovala vôbec tá hranica?

"Zayn," dychčiac som sa od neho odtiahla, "nie... ja... vonku sa stmieva. Musím už ísť."

"Nemusíš," chytil ma za zápästie a dychtivo sa na mňa zahľadel. "Zostaň. Prosím." Vedela som, o čo ma žiada. Nie len, aby som zostala o hodinku dlhšie. Chcel, aby som zostala až do rána.

Zadívala som sa do jeho tváre? Mohla som povedať nie? Mohol ma požiadať aj oveľa viac, ako zostať s ním cez noc. Zostať s ním cez leto. Cez ďalší rok. Navždy.

Nie je tá jedna noc to najmenej, čo mu môžem dať?

"Dobre," privolila som a on ma nadšene začal bozkávať. O chvíľu však prestal, aby mi povedal: "Chcem, aby si vedela, že ťa do ničoho nechcem tlačiť, Emma. Dnes večer sa medzi nami neodohrá nič, čo by si ty sama nechcela. Musíš vedieť, že to, že ťa tu chcem na noc ešte neznamená, že ťa chcem aj..." zrozpačitel a zahľadel sa do zeme.

Nadvihla som mu tvár tak, aby sa mi díval do očí. "A čo v prípade, že to chcem ja?"

V jeho očiach by sa v tej chvíli čítalo tak ťažko. Nevedela som, čo si myslí, či áno, či nie, či to čakal, alebo to vôbec nečakal... Myšlienky, na čo by mohol myslieť, mi vírili v hlave jedna cez druhú.