Only One Year

3. kapitola

Bol neuveriteľne pekný. Mal tmavú pokožku, čierne vlasy a úžasné hnedé oči. Bolestne som si uvedomovala, že sa naňho zrejme dívam s otvorenými ústami a vyvalenými očami.

"Toto je Zayn," usmievala sa Erica. "Zayn, toto je Emma." Erica si už moje meno "skomolila" do angličtiny, no mne sa to páčilo.

"Ahoj," krátko sa usmial.

"Hm, ahoj," rozpačito som zdvihla ruku na pozdrav.

"Chceš asi spoznať aj ďalších, mám pravdu?" milo sa usmievala Erica a ja som len rýchlo prikývla.

Erica mi teda predstavila aj tri ďalšie dievčatá. Doniya bola o ročník vyššie, čo znamenalo, že skúšky GCSE už má za sebou. Bola mi veľmi sympatická a hneď mi povedala, že čokoľvek budem potrebovať, môžem sa na ňu obrátiť. Zo srdca mi spadol obrovský kameň. Zatiaľ sa nenašiel jeden nesympatický či neochotný človek, a práve to sa mi na Bradforde páčilo.

Ďalšie dve boli menšie. Waliyha mala osem rokov a bola trošku nesmelá. Naopak, najmenšia Safaa bola poriadne šidlo. Bez obalu sa mi vrhla okolo krku a začala niečo mlieť tak rýchlo, že som jej sotva rozumela. Erica jej niečo povedala, ona sa vzápätí usmiala a začala mi pomaly rozprávať o tom, čo všetko musím v Bradforde spoznať.

"To je síce pekné, ale na polovicu z tých miest ty ísť nemôžeš," usmiala sa na ňu Doniya a zobrala ju na ruky. Malá mi zamávala a potom zmizla na schodoch. Waliyha sa ospravedlnila a vkĺzla do kuchyne.

"Máte tu rušno," usmiala som sa.

"To teda áno," usmiala sa na mňa Ericina kamarátka, ktorá sa mi predstavila ako Trisha. "Zayn, zober ju hore a trochu ju priprav na zajtrajšiu školu."

Zayn poslúchol a ja som ho nasledovala hore schodmi.

"Čokoľvek, len školu nie," zaprosila som ho. Usmial sa.

"Neboj sa, nikto sa nechce teraz školou zaoberať, máme posledný deň prázdnin," poznamenal.

Chvíľu sme obaja mlčali.

"Trisha... teda tvoja mama, hovorila niečo o tom, že u vás je trošku iná kultúra," ujala som sa slova. "Čo tým myslela?" Dúfala som, že som nenačala zlú tému.

"Och, môj otec je z Pakistanu," poznamenal Zayn. "Takže sme v podstate moslimská rodina..."

"Aha," povedala som, no vzápätí ma niečo napadlo. "Ale ja som ťa dnes videla v kostole, a no..." vetu som nedokončila.

"Bol som tam s mamou," povedal. "Občas tam chodievam."

Chvíľu sme na seba len tak hľadeli.

"Och, tak dobre, nechodievam tam," priznal sa po chvíľke. "Bol som len zvedavý na tie nové dievčatá zo zahraničia, no nikde som ich nevidel."

"To preto, lebo sedeli pár radov za tebou," usmievala som sa. Úsmev mi opätoval.

"Spievaš?" spýtal sa po chvíli.

"Ja?" pokrútila som hlavou. "Jedine tak v sprche."

Kývol hlavou a začal si niečo čmárať.

"A ty?" spýtala som sa, lebo on zabŕdol do tej témy.

"Ja?" vyľakane na mňa pozrel. "Nie... len trošku. Ale za nič to nestojí."

"Zaspievaj niečo," požiadala som ho. Pokrútil hlavou.

"Prosím," nevzdávala som to. Pochybovačne na mňa pozrel, no potom sa nadýchol a spravil mi malé, desaťsekundové vystúpenie.

"Páni," bolo jediné, na čo som sa zmohla. Ten chalan mal talent! A on tu sedí a tvrdí mi, že jeho spev za nič nestojí. "Bolo to úžasné!" Moja anglická slová zásoba bola obmedzená, no predsa len bola nejaká. "Mal by si sa prihlásiť do toho... X-Factoru!"

Zamračil sa. "To nie," zamrmlal. "Ja som tam už raz bol... prihlásený... ale príliš som sa bál."

"Och," vypadlo zo mňa. "Ale to sa dá spraviť, nie?"

Chvíľu mlčal. Potom sa rozhodol prejsť na inú tému. "Skadiaľ si?"

"Ach, zo Slovenska... Ale to nebudeš poznať... Nikto ho nepozná," mrmlala som v pomykove.

Zayn sa zdvihol a doniesol mapu sveta. "Tak mi ho ukáž."

Slovensko som na mape našla bez problémov. "Tu je to," pyšne som mu oznámila.

"Tu?" začudoval sa. "Ale to je také malinké... Koľko vás tam žije?"

"Niečo okolo päť miliónov," zahanbene som zamumlala.

"Len?" neveriacky na mňa pozeral. "Ale to je menej než ich žije v Londýne..."

"No áno," očervenela som. "My sme taká malá krajina. V živote si o nás nepočul?"

Pokrútil hlavou.

"Fajn, na zemepise mi osožný nebudeš," usmiala som sa a zložila mapu.

"Emma, už pôjdeme," usmievala sa na mňa Erica.

"Počúvaj, keby si chcela," Zayn na mňa nervózne pozrel, "zajtra o pol ôsmej budem pred kostolom. Keby ste mali s kamarátkou pocit, že to tak bude lepšie."

"Okej," usmiala som sa a rozlúčila sa s ostatnými. Z tejto rodiny som mala veľmi príjemný dojem. Vládla u nich priateľská a rodinná atmosféra, jednoducho taká, aká ma byť.

"Tak, maj sa," kývol mi hlavou a mne mysľou na okamih preblesla myšlienka, aký je zlatý. Prestaň! v duchu som sa okríkla. Si tu len druhý deň a už sa chceš zamilovať? Rosa mala pravdu. Tieto vzťahy nestoja za nič.

"Čau," usmiala som sa a potom nasledovala Ericu von.

"Tak, ako tam bolo?" Rosa sa usadila na posteľ v tureckom sede a česala si vlasy. Ja som tie svoje, čerstvo umyté, mala zabalené v uteráku.

"Úžasne. Prisahám, tieto anglické rodiny sú sladšie ako med," usmiala som sa.

"Ako sa volali?" zvedavo sa spýtala.

"Malikovci."

"Malikovci?" sústredene sa zamračila. "Ale to neznie ako anglické meno..."

"No, oni nie sú úplne typickí Angličania," vysvetľovala som jej. "Vieš, otec je Pakistanec... Ale mama je Angličanka. Čiže v podstate moslimská rodina."

"Aha," Rosa vytiahla z kefy jeden dlhý vlas, "a koľko majú detí?"

"Štyri," povedala som. Rosa potichu hvizdla.

"Tri dievčatá a jedného chlapca," pokračovala som, vediac, čo bude nasledovať.

"Chlapca?" Rosa viditeľne ožila. "Koľko má rokov? Dúfam, že nie je príliš malý."

"Je taký starý ako my," priznala som, na čo sa Rosa rozžiarila.

"Je pekný?" so záujmom sa spýtala.

"Hm..." zvažovala som, čo jej povedať. Ale koho okrem nej tu mám? "Neuveriteľne."

"Páni!" zvolala Rosa. "Stavím sa, že si sa mu páčila."

Pokrútila som hlavou. "A aj keby, keď ťa zajtra uvidí, ani na meno mi nebude vedieť prísť. Au!" Rosa mi práve hodila do hlavy kefu.

"To bolo za čo?" šúchala som si temeno.

"Mala som pocit, že si niekomu keď si bola malá vypadla, lebo hovoríš samé nezmysly," nevinne sa zaksichtila. "Tak som to chcela napraviť."

Pokrútila som hlavou. Preskočilo jej?

No keď som večer zaspávala, jedna dotieravá myšlienka zaletela až k Zaynovi Malikovi.