Only One Year

31. kapitola (Hádka)

Dni plynuli až nezmyselne rýchlo. Keď som sa niekedy ohliadla späť, priam ma zdesilo, koľko času ubehlo. Každý deň bolel viac a viac, pretože čas s ním sa mi krátil.

Bolo by to perfektné obdobie - boli sme spolu, Audrey nás neotravovala... ale Zayn sa tvrdo učil na skúšky, ktoré zamestnávali jeho myseľ. Tú moju zas môj odchod... nebola som naň pripravená. Vedela som, že to nie je fér, ale nezvládnem to bez neho tak, ako to zvládam bez rodičov. Neznášala som sa za to.

"Na čo myslíš?" spýtal sa ma v jeden výnimočne slnečný deň, keď sme sa vyvaľovali na deke v záhrade.

"Na nič."

"Na nič sa myslieť nedá."

"Na nič dôležité," pousmiala som sa.

"Na čele si mala vrásku. Vážne, chcem to vedieť," zatváril sa neústupčivo. Zavrtela som sa. Nechcela som o tom hovoriť.

"Naozaj, nič to nebolo..." snažila som sa vykrútiť, no on ma prepaľoval pohľadom dovtedy, kým som to nevzdala.

"Fajn," porazenecky som zo seba dostala. "Ja len... myslela som... na domov. Na odchod. Tak nejako na všetko."

Prisunul sa ku mne a objal ma. "Tešíš sa domov?"

"Áno," priznala som. "Teším sa, ale aj nie. Nemôžem ťa tu nechať. Nemôžem odísť a..." zmĺkla som, keď pritisol pery na moje a začal ma jemne bozkávať. Keď prestal, krátko som sa zasmiala. 

"Neuľahčuješ mi to."

"Bojíš sa odchodu?"

"Áno. Bojím sa, ako to zvládnem. Ako to zvládneme my," odvetila som úprimne.

"Aj ja sa bojím," zamrmlal mi tíško do ucha. "Mám strach, ako to tu bude bez teba. Ako to vydržíme. Či to vydržíme." Jeho slová vo mne vyvolali mrazenie. Doteraz sme si obaja sebaisto hovorili, že to zvládneme, aj keď sme asi obaja mali isté pochybnosti. Doteraz sme ich nedávali najavo, no on to urobil.

"Pochybuješ o tom, či to vydržíme?"

"Áno." Trochu ma to zranilo. "Emma, počúvaj. Znamenáš pre mňa neuveriteľne veľa. Nikdy som k nikomu necítil to, čo k tebe, to vieš. Ale sme obaja mladí - ako môžem vedieť, že keď sa nevrátiš domov, nebude toto všetko pre teba len zahraničný románik? Možno si tam nájdeš niekoho, koho budeš ľúbiť. Milovať. Sme mladí a..."

Postavila som sa. "Je toto celé o mne, alebo o tebe?" hlas sa mi triasol, bola som ublížená. "Pretože ja dobre viem, že toto pre mňa nie je žiaden románik! Hádam sa ešte vyznám sama v sebe! Skôr to znie, akoby si vymýšľal vhodné ospravedlnenie pre seba, prečo má krátko po mojom odchode vymeníš za inú!"

"Vymeniť za inú? Počúvaš sa?" rozčúlene na mňa pozrel. "Je to hlúposť!"