Only One Year

32. kapitola (Sľuby)

Neveriacky na mňa vyvaľovala oči, akoby ani za svet nevedela pochopiť, čo som povedala. "Čo?"

"Presťahuješ starú mamu sem a budeme niekde bývať všetky tri spolu. Viem, že nechceš odísť, ani ja nechcem. Nie je toto aspoň trochu dobré riešenie?"

Usmiala sa na mňa, no bol to smutný úsmev. Úsmev, ktorý môj nápad odsúdil ešte skôr, než vôbec otvorila ústa. "Emma, cením si to, ale musím povedať nie. Moja stará mama je Španielka. Narodila sa v Calelle, prežila tam celý svoj život a viem, že tam chce aj zomrieť. Tam žije. Ak by som ju odtiaľ odsťahovala, vzala by som jej život ešte skôr než Smrtka," uprela na mňa smutný pohľad.

"Aha," bolo všetko, čo som povedala.

Rosa ma jemne chytila za ruku. "Nehneváš sa, však? Emma, cením si skutočne všetko, čo pre mňa robíš. Možno mi neuveríš, ale nikdy som nemala takú dobrú priateľku, ako si ty. Toto ale svojej starej mame urobiť nemôžem. A tiež ju nemôžem nechať samu v Španielsku. Pochopím, ak sa ťa to dotklo, ale prosím, nehnevaj sa na mňa."

Ruku, ktorou ma držala, som jej stisla a priateľsky sa na ňu usmiala. "Nehnevám sa Rosa, och môj bože. Ty si vážne strelená! Akoby som sa mohla hnevať? Chcem tým povedať, dokonale ti rozumiem. Aj tak to bol len taký pochabý nápad," zamračila som sa. "Musím sa vrátiť domov a dorobiť si školu tam. Ale ja tak veľmi nechcem. Príliš som si tu zvykla a mám pocit, že viac mi bude chýbať Anglicko na Slovensku, než mi teraz chýba Slovensko v Anglicku."

"Aj mne," povzdychla si. "Netušila som, že v Anglicku nájdem všetko, čo hľadám. Najlepšiu priateľku," usmiala sa na mňa, "dokonalého chalana a rodičov, o ktorých som prišla..." Objala som Rosu. Keďže to nespomínala, nevnímala som to, ale teraz som si naplno uvedomila, aké to pre Rosu musel byť ťažké, vyrastať bez otca a matky, a aký vplyv na ňu asi majú Ed a Erica, obaja neuveriteľne láskaví, chovajúci sa k nám, akoby sme boli ich vlastné dcéry... Rosa zbožňovala aj Evelin, akoby to bola skutočne jej sestra. Jediný, ku ktorému z tejto rodiny nezachovávala "správne" pocity bol James, ale nahradiť takú veľkú lásku súrodeneckou by bol hriech.

Zazvonilo a obe sa sme vyšli zo šatne na chodbu, kde sa zhromažďovali aj ostatní spolužiaci. "Sľúbme si niečo," navrhla som a na perách sa mi pohrával jemný úsmev.

Rose v očiach svietila otázka.

"Sľúbme si, že toto nie je naša posledná návšteva Anglicka. Že sa raz vrátime, a ktovie, možno aj natrvalo."Usmiala sa na mňa a tento krát to nebol smutný úsmev, ktorým by môj návrh zamietla. Namiesto toho si preplietla svoj malíček s mojim, vystrčila bradu a pevným hlasom prehlásila: "Sľubujem."

.

.

Od nášho sľubu už uplynulo veľa času. Tak veľa času, že keď sme ráno vstali, uvedomili sme si, že toto je posledný deň školy. Že zajtra odchádzame.

Už sme sa neučili, len sme si vypratávali skrinky a posedávali v laviciach, čakajúc na skoršie prepustenie.

Väčšina študentov sa nahlas rozprávala, nadšene sa smiala a z očí im sálala radosť a energia, s ktorou boli pripravení odštartovať leto. Ja som len ticho sedela na svojom mieste, všetkých som ich pozorovala a v duchu som to porovnávala so svojim letom - ktoré zrejme strávim niekde u starkej na záhrade, mysliac na môjho milovaného anglického chlapca, ktorý bude tak ďaleko.