Only One Year

14. kapitola (Zmeny)

„Tvoja chyba?“ civela som naňho. Prečo som obklopená ľuďmi, ktorí si myslia, že je to ich chyba? Jediná osoba, ktorej chyba to bola, som predsa ja!

„Mal som byť rozumný a do toho klubu ťa nebrať. Mal som vedieť, že ty nie si na taký život stavaná.“

„Pozri, do toho klubu som išla na svoju zodpovednosť,“ trochu rozčúlene som odvetila.

Pokrútil hlavou. „Aj tak nerozumiem, prečo si šla.“

„No...“ nechcela som byť bonzáčka a zvaliť to na Rosu, tak som radšej mlčala.

„Už ťa do žiadneho klubu nevezmem. Bodka,“ vyhlásil.

„Hej, o tom by som snáď mala rozhodovať ja!“ trochu pobúrene som zvolala.

„Nie, so mnou do žiadneho klubu nepôjdeš,“ vyhlásil nekompromisne. „A vlastne, vôbec do žiadneho klubu nepôjdeš.“

„Super,“ rozhodila som rukami, „pokojne si manipulujte s mojim životom.“

„Nechcem manipulovať s tvojim životom,“ pokrútil hlavou, „len ťa nechcem uvŕtať do problémov. To je celé.“

Vážne som si to cenila. Že sa o mňa stará. Ale nechápala som to.

Na druhý deň vonku pršalo. Rosa bola mrzutá. Všimla som si, že počasie veľmi ovplyvňuje jej náladu.

Pred školou sme sa stretli so Zaynom. Mala som trochu obavy, že opäť bude trápne ticho.

„Ste s Audrey na chémií spolu na labákoch?“ vyhŕkol Zayn, sotva sme prišli.

Prikývla som.

„No, už viac nebudeš. Dohodol som to s Andrewom, on s vami tiež chodí na chémiu. Odteraz budeš s ním,“ Zayn mávol rukou niekam dozadu.

„Pozri sa, ja naozaj oceňujem, čo pre mňa robíš,“ pozrela som naňho, „ale čo keby si sa raz spýtal aj mňa?“

Len na mňa pozeral, nezmohol sa na slovo.

„Možno sa chcem s Audrey priateliť,“ zdvihla som svoju tašku. „Možno chcem počuť jej verziu príbehu.“

Potom som sa zdvihla a odišla som. Nekričali po mne, nepokúšali sa ma zastaviť, len sa na mňa dívali.

„Ahoj,“ usmiala sa na mňa Audrey, keď som dorazila na chémiu. Pri pohľade na ňu som si uvedomila, že Zayn mal možno pravdu. Mala by som sa jej vyhýbať.

„A- ahoj, odvetila som a nervózne jej uhla pohľadom.

„Všetko v pohode?“

„Jasné,“ odvetila som a stále sa dívala do zeme.

„Emma,“ vyslovila moje meno tak autoritatívne, že som proti svojej vôli pohľad zdvihla. „Čo sa stalo?“

„Nič,“ odvetila som, no nikdy som nebola dobrá klamárka.

„Neklam,“ vyštekla trochu prudko. „Niečo sa stalo. Tak sa na to pozrime. Čo ti o mne narozprávali?“

„Ja, čo... ako?“ vyjachtala som a snažila sa upokojiť, hoci srdce mi splašene tĺklo ako vždy, keď som klamala.

„Pýtam sa, čo ti o mne povedali,“ zasipela Audrey. „Sú to sviniari, ohovárajú ma za chrbtom, ale nie sú schopní mi to povedať do očí.“

„Ja...“ prižmúrila som oči, keď som zrazu zbadala za jej chrbtom svoju záchranu. „Andrew!“ zvolala som tak nahlas, až sa Audrey mykla, a začala som divoko mávať rukami. „Dobre, že si tu! Niečo od teba potrebujem.“

Bolo mi jasné, že je to to najtrápnejšie, čo som mohla urobiť, ale topiaci sa slamky chytá. Pribehla som k Andrewovi a vytiahla si svoje poznámky.

„Môžeš mi vysvetliť túto reakciu? Nerozumiem jej...“

Andrew mi vlastne vôbec nič nevysvetlil. Ale ja som cítila úľavu, že som odišla od Audrey. Nepôsobila na mňa dobre. Ale napriek tomu... bola to priateľka. Vnútri ma ešte stála nahlodávala pochybnosť, že ak chcela pomôcť príšelkyni, nemohla byť až taká zlá.

„Ideme?“ pozrela som po škole na Rosu. Tá sa zatvárila ľútostivo.

„Mrzí ma to, zlatko, ale už som sa dohodla s Johnnym...“

„V pohode,“ mávla som rukou a vybrala sa smerom k Erice. „Užite si to.“

Rosa za mnou stále ľútostivo hľadela, a ja som bola rada, keď som odbočila za roh. Jej pohľady by som už nezniesla.

Privítal ma prázdny dom. Erica aj Ed boli v práci, a Evelin bola v škôlke. Keď som si ale išla pre sušienky, na kuchynskej linke som našla prilepený odkaz.

Môžete ísť, prosím, dnes pre Evelin do škôlky? Nestíhame to. Prikladám adresu a návod, ako sa tam dostanete.

Zobrala som si adresu aj návod do izby. Rosa bude teraz príliš zaneprázdnená Johnnym, ale ja môžem urobiť dobrú vec a ísť pre Evelin.

Vytiahla som knihy a otvorila si matematiku, no po asi štvrťhodine som to vzdala. Nerozumela som tomu a sotva som mohla čakať, že si bez pomoci poradím.

Nakoniec som sa posilnila pohárom vody, vytiahla som zo stojana pri dverách dáždnik a cez plecia si prehodila bundu. Vo vrecku som mala papierik a návod, a tak som dúfala, že sa tam nejako dostanem.

Chyba. asi pätnásť minút som splašene pobehovala po Bradforde dúfajúc, že som sa príliš nevzdialila od domu. Bradford je pomerne veľký a keď začnem panikáriť, nie je to dobré.

„Ach...“ zahryzla som si do pery, zaliezla do najbližšej uličky a vytiahla adresu s návodom.

„Hood´s Road...“ mrmlala som si popod nos. Mala som ísť po Hood´s Road. Prečo mám pocit, že som k tej ulici ani nečuchla?

Vystrčila som hlavu z uličky a žmúrila na druhú stranu cesty, aby som uvidela na tabuľku. Mine Street. Niekoľko krát som návod preštudovala, ale o Mine Street tam nebolo ani reči.

Áno, je to tak. Stratila som sa. Erica s Edom zrejme netušia, aký bič si na seba uplietli, lebo teraz okrem toho, že musia ísť vyzdvihnúť Evelin do škôlky, ešte budú musieť naháňať po Bradforde jednu zblúdilú slovenskú tínedžerku.

„Dokelu...“ mrmlala som, blúdiac po Mine Street. Toto je zlé. Nemám ani poňatia, kde som.

„Ahoj,“ ozvalo sa mi v uchu.

Vyľakaná som nadskočila. Skôr, než som sa stihla radovať z toho, že mám nejakú záchranu, som vyhŕkla: „Čo ty tu robíš?“