Only One Year

25. kapitola (Ľúbim ťa)

"Čo?"

"Tak, ako si počul," odvetila som pokojne. Myslím, že som ho prekvapila, súdiac podľa jeho rozšírených zreničiek.

Chvíľu len na mňa civel, až som sa zľakla - v jeho tvári som po prvý raz vôbec nevedela čítať, tváril sa tak... neurčito. Hľadala som čokoľvek - radosť, túžbu, dokonca aj sklamanie a hnev. Ale nič z toho som tam nenašla. Nič.

Tá chvíľa trvala dosť dlho, až som zahanbená sklopila zrak - jeho pohľad ma prepaľoval. Spustila som si do očí vlasy. Ja predsa nie som takáto. Nenavrhujem niekomu svoje telo aby... niečo urobil. Čo sa to so mnou stalo?

"Nie."

"Nie?" prekvapene som zdvihla hlavu. V mojej tvári by sa teraz čítalo ľahko - bo v nej len šok.

A ešte sklamanie. Sklamanie, ktoré na mňa doľahlo o stotinu sekundy neskôr. Nechce ma? Nie som mu dosť dobrá?

"Nie takto," podišiel ku mne a ja som len vyplašene zažmurkala.

"Ako to myslíš, takto?"

"Nechcem to len preto, lebo..., no, chcem, aby si to myslela úprimne. Z lásky. Nie kvôli X- Factoru," posledné slovo vypľul.

Teraz bol pri mne tak blízko, že som sa mu schovala do náručia. "Ja to tiež chcem z lásky... ale bola som zúfala. Myslela som, že toto je moja posledná možnosť."

Povzdychol si a odhrnul mi vlasy z čela. "Prečo ti na tom tak veľmi záleží?" Jeho dych ma šteklil na krku.

"Neviem," úprimne som odvetila. "Jednoducho... cítim, že by si tam mal ísť. Si dobrý a ja chcem..." narovnala som sa, "chcem, aby to vedeli všetci."

Usmial sa a pobozkal ma na čelo. "Zlato, mne stačí, že si to myslíš ty."

"Ale mne nie," nedala som sa. "Zayn, prosím... Len si podaj prihlášku, aspoň to urob, prosím! Ešte budeš mať šancu z toho vycúvať."

Pousmial sa. "Ty mi ale tú šancu nedáš, však?"

"No, to je už o inom..."

...

V pondelok mi Zayn oznámil, že si tú prihlášku podal. Nadšene som ho vybozkávala, na čo poznamenal, že keby to vedel, prihlásil by sa tam už skôr.

"Kedy budú termíny konkurzov? A do ktorého mesta pôjdeš?" pýtala som sa ho, keď som v piatok večer ležala na jeho posteli a pozerala s ním film.

"Ešte neviem," odpovedal. "Najbližšie sa mi javí Manchester. Pôjdeš tam so mnou?"

"Chceš ma tam so sebou?"

"Nebyť teba, ani by som tam nešiel. Jasné, že ťa tam chcem."

Pritisla som svoje pery na jeho. "V tom prípade pôjdem."

"A ak to bude cez školu?"

"Erica ma na ten deň určite ospravedlní," mávla som rukou.

"Tak fajn," usmial sa a venoval mi nežný bozk.

...

Termín Zaynovho konkurzu sa blížil. Vedela som, že ak o tom budem rozprávať, iba ho znervóznim, a tak som mlčala. Dohodli sme sa, že ani v škole o tom nikomu nepovieme. Pravdaže, vedela to Rosa, ale nevedel to ani Johnny, takže Zayn sa to skutočne snažil udržať pod kontrolou.

Asi dva týždne pred konkurzom ale prišlo niečo, čo som vôbec nečakala. Do školy som šla so zlou náladou a so sklonenou hlavou.

"Emma, čo je?" ustarostene sa na mňa pozrel Zayn, keď som sa ako kôpka nešťastia vsunula do lavice.

"Všetko je zle!" zanariekala som.

"Emma, upokoj sa a povedz mi, čo sa stalo!" naliehal. Poslúchla som ho, nadýchla som sa a pekne som mu všetko porozprávala. O tom, ako mi naši volali, že sa ma chystajú prekvapiť - prídu sem ku mne cez víkend. A že on má vtedy konkurz, na ktorom ja musím byť, no ešte musím byť na letisku a vítať rodičov.

"Vieš, keby si tam len prišiel, zaspieval a odišiel, nebol by problém," povzdychla som nešťastne. "Ale určite tam budú rady, budeš tam trčať možno aj celý deň a ak tu budú naši, ja tam byť nemôžem. Ale musím! Zayn, ako mám byť na dvoch miestach naraz?"

Zayn mlčal. Myslela som, že skrátka na to nemá čo povedať a hnevá sa, ale potom sa ozval: "Zlato, jednoducho... tam pôjdem bez teba."

Zdvihla som hlavu. "Ale ja som ti sľúbila, že tam budem s tebou!"

Zayn ma tuho objal a pritom mi mumlal do vlasov: "Ja viem, ale sú to tvoji rodičia, Emma. A máš snáď vymyslené niečo lepšie? Budem na telefóne, a hneď, ako tam dospievam, ti zavolám a oznámim ti verdikt. Dohodnuté?"

"Dohodnuté," zamumlala som, ale nepokoj ma neopúšťal. Sľúbila som mu, že tam budem s ním. Chcela som tam byť s ním. No, mám vážne svetových rodičov. Som v Anglicku celý rok, a oni si vyberú akurát ten najnevhodnejší víkend!

"Mrzí ma to," zašepkala som.

"Emma, to nie je tvoja chyba. Tvoji rodičia ťa chcú vidieť. Napokon, ja s tebou budem môcť byť ešte pár mesiacov."

"No hej, ale oni so mnou boli už 15 rokov, podľa mňa by to prežili," zamrmlala som. "Skrátka, hnevám sa na nich. A ani to nemôžu presunúť, lebo cestovke už zaplatili, stornovanie by bolo drahé, presúvanie by narobilo komplikácie... aké komplikácie narobili mne, to ich už nezaujíma, čo?"

"Emma, pozri sa, zvládneme to, jasné?" nadvihol mi bradu, aby sa mi mohol pozrieť do očí. "Už s tým nič neurobíš, tak sa tým prestaň trápiť, dobre?"

Prikývla som a dovolila mu, aby ma pobozkal.

...

"Emma, môžeme?" zavolala na mňa Erica spred dverí. Rýchlo som schmatla mobil a vyrazila k nej, nech už môžeme odísť. Cesta na letisko by sa ešte mohla skomplikovať a nikto nechcel, aby moji rodičia zostali trčať na letisku. Ideme po nich, a to sa podržte, lebo je to dobrá irónia - na letisko do Manchestru. Už som koketovala s myšlienkou, že by sme sa tam cestou mohli zastaviť a ja by som mohla aspoň trochu povzbudiť Zayna, ale ako by sme ho v tej kope ľudí našli?

Cestou autom som vyzerala z okna a klipkali mi viečka. Zayn ma zobudil o pol štvrtej ráno, že už vyráža. Keďže som sa s ním chcela ísť rozlúčiť, bleskovo som sa obliekala a uháňala k nemu domov, aby som mu mohla povedať aspoň pár slov na povzbudenie. Ako je mi len ľúto, že tam nemôžem byť s ním...

V tej chvíli mi začal zvoniť telefón, tak som to zdvihla. Zayn. Ako inak, veď sľúbil, že zavolá.

"Haló?" v pozadí panoval čulý ruch, tak som dúfala, že ho budem aspoň trochu počuť.

"Haló, Emma? Počuješ ma?" No, toto bude ešte zaujímavé.

"Áno Zayn, počujem," jemne som odvetila, pretože som nechcela vrieskať na celé auto. Inak to ale asi nepôjde, pretože pochybujem, že Zayn v tom hluku niečo počuje.

"Ech, vyčkaj chvíľu..." vzápätí tá trma-vrma stíchla. Uf.

"Tak čo?" netrpezlivo som sa ho opýtala.

"No, ešte nič. Už pomaly cítim, ako prichádzam o energiu. Ešte 100 ľudí a idem ja. Som nervózny."

"Zvládneš to, ja ti verím," usmiala som sa. "Nezabudni mi zavolať, jasné?"

"Ako by som mohol? Emma, priznávam, chýbaš mi tu. Som rád, že som ti mohol zavolať."

"Zayn..."

"Bol by som rád, keby si tu bola."

"Ja tiež," zašepkala som. "Ľúbim ťa."