Only One Year

15. Horúčka

Priamo predo mnou stál Zayn.

„Prenasledujem ťa,“ uškrnul sa.

„Nie, ja to myslím vážne,“ prekrížila som si ruky na hrudi.

„Idem pre svoju sestru do škôlky,“ pokojne odvetil.

„Super, takže sa tam ide tadiaľto?“ vydýchla som si.

„Eh...“ pozrel na mňa, „vlastne tak celkom nie, ale vymotáš sa odtiaľto.“

„Tak ako je možné, že si tu aj ty?“ spýtala som sa ho, keď sme vykročili. Bola som taká šťastná, že sa našiel niekto, kto ma vymotá z tohto bradfordského labyrintu.

„No, išiel som pre Safau, keď som ťa zbadal, no a ako sa neskôr ukázalo, úplne si zišla z cesty.“

„To je fakt,“ zamrmlala som. „No, ja idem tiež do škôlky... ale nie pre tvoju sestru, pre Evelin.“ V duchu som na seba ziapala. Prečo rozprávam somariny?

Usmial sa tak, že odhalil zuby. „To som predpokladal, aj preto som za tebou šiel. No poď, ty zblúdilec.“

Dni pomaly plynuli. Školu som zvládala, síce také dobré ako doma to nebolo, ale niečo za niečo. V snahe zdokonaliť si jazyk som trochu odsunula nabok všetko ostatné. Na druhej strane, už to prinášalo svoje ovocie.

Čoraz viac mi chýbal domov, rodina. Milovala som to tu, ale večer, keď som ležala v posteli, to na mňa všetko doľahlo. Občas som potajme plakala do vankúša, dúfajúc, že Rosa už spí a nepočuje ma. Bolo to veľmi ťažké.

Aj s Audrey to bolo zlé. Vyhýbala som sa jej, cez chémiu som sa vždy lepila na Andrewa a ona ma ignorovala. Nemala som však z toho dobrý pocit. Nemyslela som si, že sme si dali definitívne zbohom. Bála som sa, že niečo plánuje.

Aj Rosa sa posunula inam. Asi v polovici októbra začala chodiť s Johnnym, hoci predtým vyhlasovala, že najhoršie, čo sa jej môže prihodiť je, že sa zamiluje. Keď som jej to v jeden večer spomenula, len mávla rukou.

„Prosím ťa, kto hovorí, že je to nehynúca láska až za hrob? Mám ho rada, je zlatý a je mi s ním dobre, ale obaja vieme, čo sa stane. Že odídem a bum. Ani jeden z nás si nemyslí, že to má dlhodobú perspektívu.“

Chcela by som to cítiť ako Rosa. Ona bola taká bezstarostná, za čo ja som všetko prežívala. Aj lásku.

„Aspoň s Johnnym nestrácame čas. Zato ty so Zaynom áno,“ štuchla ma do brucha. „Na čo čakáš, dočerta? Až odídeš? Uži si ho, kým tu si.“

Ale to bol ten problém. Ja som stále nevedela, ako na tom sme. Nevedela som, čo cítim, čo on cíti. A možno som sa jednoducho bála zamilovať.

Možno ma stále odrádzala tá skúsenosť s Austinom.

„Dočerta!“ bola sobota večer a ja som ju trávila nad matikou. Zložité rovnice mi liezli do hlavy len ťažko. Erica, Ed a Evelin išli do mesta, Rosa si vyrazila s Johnnym a ja som sa rozhodla zostať doma a dať si rande s obávanou matematikou.

Ozvalo sa zaklopanie a vzápätí zazvonenie, ktorého som sa poriadne zľakla. Opatrne som schádzala dolu schodmi. Od tej skúsenosti s Austinom som už nebola taká naivná.

Cez závesy na dverách presvitala mne povedomá mikina. Kým som sa ju snažila zaradiť, osoba za dverami sa ozvala sama.

„Erica? Ed? To som ja, Zayn. Prišiel som...“

Otvorila so mu dvere. Tváril sa rovnako začudovane ako ja.

„Ahoj, čo tu robíš?“ spýtala som sa ho.